Autorka je režisérka
Súčasťou režisérskej prípravy pred nakrúcaním je čas strávený s hercom. Spoločne hľadáme postavu. Čo cíti, čo skrýva, aké má radosti, zvyky? Prečo stojí tak, ako stojí? Prečo mlčí, keď by mala kričať?
Stáva sa, že si v argumentácii pomáham príkladmi z minulosti. Pozri si Mistríka a jeho krotkosť, Dibarborovu noblesnú malomeštiackosť, Palúchov zastretý pohľad. Opakovane sa stretávam s rezignáciou na dejiny slovenského herectva.
Ich umelecký výkon je pritom nemožný bez pamäti. Treba si pamätať texty, gestá, mizanscénu. Ak sa ich spýtam na Shakespeara, povedia, že to bol anglický dramatik. Strnisková, Krížiková, Kristínová? Prázdny pohľad.
Ľudia, ktorí budovali divadelnú kultúru, dnes pre nich existujú len ako otravné spomienky starších kolegov alebo zarámované čiernobiele fotografie v divadelných šatniach. Ich predstava hereckej histórie sa začína niekde pri Tarantinovi a končí pri ich vlastnej epizódnej úlohe v seriáli.
Nepoznajú dejiny, nečítajú klasiku a nedisponujú tým, čomu sa vraví vysnívaná herecká rola. Nesnívajú o životnom výkone. Herecké lipnutie na historickej alebo literárnej postave, s ktorou sa herec identifikuje, je fascinujúcim fenoménom. Keď sa herec vnútorne spojí s postavou, prestáva byť interpretom, stáva sa jej živým pokračovaním. Pre herca totiž nie je nič silnejšie, než keď v postave objaví vlastnú životnú tému. Vtedy hrá, pretože musí, pretože rola je jeho vyšším princípom. Takéto spojenie býva osudové.
Ivan Palúch, jeden z našich najväčších, mi vravieval, že ešte musí dožiť Mateja Hrebendu. Nedožil. Videl v Hrebendovi viac než slepého knihovníka, vnímal ho ako symbol vzdoru voči osudu, ktorý napriek slepote kráčal za svetlom, bol pre Ivana nádejou na osobnú výpoveď, pretože rezonovala s jeho vlastným osudom a zrakovými trampotami.
Hrebenda sa narodil 10. marca 1796. Budúci rok teda uplynie 230 rokov a poskytne nám príležitosť pripomenúť si spolu s výročím aj Hrebendov odkaz. Že aj v tých najtemnejších časoch prežívajú dva piliere ľudskej civilizácie – vzdelanosť a umenie. Že ak niečo skutočne drží človeka nad priepasťou beznádeje, je to práve schopnosť myslieť a cítiť. Hrebendov život je dôkazom, že skutočné videnie nezávisí len od fyzického zraku, ale predovšetkým od schopnosti chápať významy a hodnoty, ktoré sú mnohým skryté.
Hoci žil v biede, nepovažoval svoju situáciu za tragédiu. Knihy vnímal ako prostriedok poznania a poznanie ako cestu k osobnej i spoločenskej slobode. Nemám nič, nežiadam nič, hovorieval Hrebenda.
Zanechal závet, v ktorom všetky nazbierané písomnosti odkázal štúrovcovi Škultétymu: „Živ sem s Bohem mým pokojně a vesele,“ diktoval slepý žobrák svoje posledné riadky. „Ja umru, jakž Bůh chce, smrt má jest ziskem mým.“
