Nie je jasné, či to prezident berie ako povinnú jazdu – pozerajú sa von der Leyenová, Rutte, Macron (?) i ďalší –, alebo naozaj verí, že druhý pokus o okrúhly stôl o zahraničnobezpečnostnej politike bude na niečo dobrý.
Je to jedno.
Priepasť medzi Ficom IV a opozíciou v otázkach obrany a bezpečnosti je natoľko hlboká, že snaha o zblíženie, hľadanie prienikov, prípadne postavenie zahraničnobezpečnostnej politiky mimo politického zápasu je celkom mimo reality. (Ešte ani tak, ako to neúspešne skúsil český premiér Fiala, ktorý o otázke zvýšeného percenta z HDP na zbrojenie pozval rokovať Babiša a Okamuru.)
Pritom, paradoxne, sa môže aj zdať, že neschopnosť českej politiky vytvoriť jednotnú pozíciu k najaktuálnejšej téme súčasnosti môžeme na Slovensku prekonať. Náznakom sú reči Fica – po počiatočnom „nie, nie nikdy“ –, že ak zvýšené výdavky budú mať „duálne určenie“, tak to nevylučuje.
(Napríklad krematórium je dôležitá investícia do vojny, ale má aj mierové využitie, hahaha.)
