Autor je sociológ
Máme právo na dôstojnú smrť, keď sa stal život neznesiteľným? Nechceme zdĺhavo mudrovať, čo znamená „neznesiteľný“. Vieme však, čo znamená dôstojná smrť eutanáziou.
Je to smrť, pre ktorú sme sa rozhodli pod tlakom nezvratných okolností, pri plnom vedomí, ktorá nás nenúti umierať pod koľajnicami vlaku, skokom z okna, po užití pokútne získaných liekov alebo v odľudštených zdravotníckych zariadeniach.
V tejto chvíli som sa rozhodol, že sa začnem o toto právo usilovať „tu a teraz“ – pre seba aj pre podobne cítiacich a zmýšľajúcich. Keď hovorím „tu a teraz“, som si vedomý prekážok. Myslím prekážky z radov náboženských a politických ideológov, rozmanitých „expertov“ a aktivistov z opačnej strany názorového spektra. Rád tento spor absolvujem, keď sa povedie civilizovane. Presnejšie – diskusiou, dialogicky.
Viem, že sa púšťam do témy istým spôsobom tabuizovanej. Mnohí majú na ňu osobný názor a mnohí sa pridávajú k nejakým kolektívne zdieľaným postojom a predsudkom, ktoré si vzájomne protirečia. Právo na eutanáziu je zápas.
Výsledok závisí od spoločenského konsenzu, podporeného právnou normou a slobodným osobným rozhodnutím. Slobodným a osobným! Podstatná je implementácia právnej normy.
Zhrnuté a podčiarknuté: chcem, aby ste nám pomohli umierať. Umierať v pokoji a nie „nechutne“. Vy! Vy? Nedávam vám tým do rúk príliš?
Mumraj rozmanitých potrieb, hodnôt, noriem a cieľov robí z témy čosi ako neriešiteľný problém, pretože: „Dámy a pánové, komu, když ne nám, náleží naše umírání?“ (Ferdinand von Schirach: Bůh. Echo Media 2024, s. 140).
Medzičasom zomriem. Neviem ako, ale chcem dôstojne.
Právo na dôstojný život a dôstojnú smrť je základné a ľudské. Jedno súvisí s druhým a jedno aj druhé je výsostne individuálne. Dôstojný život je predovšetkým život slobodný a pre druhých. Dôstojná smrť je čosi podobné, akurát bez tých druhých to nepôjde, pokiaľ nemám dosť prostriedkov a možností vybaviť si eutanáziu napríklad vo Švajčiarsku.
Nie je teda aj právo na eutanáziu jedno z kritérií našej kultúrnosti?
