Autorka je spisovateľka
Rozprávka o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch ma zaujímala vo chvíli, keď zlá kráľovná poslala poľovníka, aby Snehulienku zabil v lese. On ju síce odviedol, ale neublížil jej. Okrem všeličoho, čo je na svete konštantné: slnko, mesiac, dážď či chuť na sladké, zdá sa, že vôľa ubližovať jeden druhému je rovnako všedná, hoci, paradoxne, nikdy v histórii sme neboli viac humánnejší ako dnes.
Pre jediný život, pre jediného neprávom odsúdeného či inak perzekvovaného človeka sa kdekoľvek na zemeguli dokážu stretnúť tisíce a volať po jeho prepustení, po spravodlivosti.
Zároveň sa v tej istej chvíli kdesi v podzemných chodbách, plesnivých pivniciach a lágroch odohrávajú desivé predstavenia, nechceme o nich vedieť a nechceme o nich počuť.
V rovnakej chvíli, keď ráno pijem svoj čaj či idem na bicykli, sú kdesi nejakí ľudia zviazaní páskami, bití, bez spánku, jedla a bez vyhliadky na ďalší deň. Prechádzala som autobusom cez Belgicko a uvažovala nad tým, ako je možné, že ak vydal belgický kráľ Leopold II. rozkaz odseknúť ruku či nohu, či oboje každému, kto nesplnil kvóty pri zbere kaučuku v Kongu, takýto rozkaz sa splnil.
Nejde mi o miestopis ani o rámec kolonializmu. Nepíšem o inkvizícii, o otroctve a otrokároch, o režimoch, o juntách, o Kambodži, Indočíne, Rwande, o štadióne v Čile ani o Súostroví Gulag, nehovorím ani o sadistických vrahoch.
Zaujíma ma, ako je možné, že ak je tu rozkaz, vždy je tu aj niekto, kto ho vykoná. Ak je tu nariadenie mučiť, vždy je dostatok tých, ktorí to dokážu. Ako je to možné?
Odsekávanie rúk a nôh ženám či deťom, nie je predsa samozrejmé ani jednoduché. Koše s odseknutými končatinami sú zachytené na fotografiách z onoho obdobia, rovnako ako obete. Množstvo detí, množstvo katov.
Je rok 2025 a sledujem výmeny zajatcov v konfliktoch na Blízkom východe, aj na Ukrajine. V debatách pod článkami vzápätí vidím, ako ľahko a bohorovne vedia iní napísať, kto by komu čo urobil, keby... Oko za oko, jasná vec.
Je to naozaj také jednoduché?
Je tu niekto, komu sa zdá, že odrezať ucho je také ľahké, ako dať si hotdog či prejsť cez ulicu? Americký psychológ Stanley Milgram skúmal, prečo nie je vylúčené, že by to dokázalo množstvo z nás. Svoj slávny experiment nastavil tak, že ľudia mali osobe za sklom púšťať elektrické šoky, pričom boli informovaní, že je to len hra a obeť je len herec.
