Autor je riaditeľ AOMEGA inštitútu, teológ a pedagóg, člen PS
Štrnásty marec 1939 je pamätným dňom vzniku štátu, ktorý sa na čele s praktizujúcim kresťanom, teologicky vzdelaným rímskokatolíckym kňazom Jozefom Tisom hlásil otvorene ku kresťanstvu. Zároveň sa Tisov režim stal synonymom hlbokého zlyhania a historicky nezmazateľnej zodpovednosti a podielu na genocíde desaťtisícov židovských spoluobčanov aj preto, lebo kresťania podľahli falošným teologickým interpretáciám biblických a vtedajších teologických textov.
Náboženstvom motivované dezinformácie
V čase geopolitických zmien a otrasov je dnes aj slovenská spoločnosť vystavená falošným výkladom toho, čo ohrozuje naše deti, našu vieru či našu budúcnosť. V tejto snahe vyvolávať strach z modernej spoločnosti sa často dostávajú do verejných prejavov nábožensky ladené dezinformácie, ktoré majú svoj pôvod v nesprávnych teologických interpretáciách biblických a teologických textov.
Opakuje sa tak omyl, ktorému veriaci kresťania nielen na Slovensku, ale aj vo svete podľahli, keď vo veľkej miere podcenili politický antisemitizmus Tretej ríše. Keď pápež Pius XI. odsúdil nacistický rasizmus, viedlo to v roku 1937 k útokom a sankciám voči príslušníkom kléru, ale aj bežným odporcom nacizmu. Neskoršie v roku 1938 v príhovore k skupine pútnikov Pius XI. zdôraznil: „Antisemitizmus je neprijateľný. Duchovne sme všetci Semiti.“
Ako sa stráca citlivosť
Práve extrémna nacistická ideológia sa však stala základom opatrení, ktoré mali najprv vyhnať Židov z domovov a potom ich vyhladiť. Nemecký antisemitizmus mal korene mimo kresťanstva a pri dosahovaní svojich cieľov sa neváhal postaviť proti cirkvi a prenasledovať aj jej členov.
Zároveň je však legitímna otázka, do akej miery sa nepriateľský postoj k Židom a nesprávne interpretácie biblických textov podieľali na posilňovaní protižidovských predsudkov, ktoré boli dôsledkom kresťanskej teológie, vyučovania náboženstva či ľudovej zbožnosti v prvej polovici 20. storočia.
Predsudky alebo viera?
Predsudky zakorenené v srdciach a mysliach niektorých kresťanov uľahčili nacistom prenasledovanie Židov. Slovensko ako satelit Tretej ríše nacistickú trajektóriu antisemitizmu verne kopírovalo a mierne ju aj prekonalo. Túto historickú zodpovednosť kresťanov, ktorí sa takto stali pre svoje protižidovské cítenie menej vnímavými alebo dokonca ľahostajnými voči prenasledovaniu, ktoré proti Židom rozpútal národný socializmus, priznal a ospravedlnil sa preto pri príležitosti jubilejného roku 2000 aj dokument Memoria e riconciliazione: la Chiesa e le colpe del passato.
Opomínanie historicko-kritického kontextu a povinnosti interdisciplinárneho dialógu v teologickej reflexii, pastoračnej aj v misijnej činnosti viedlo v polovici 20. storočia k interpretáciám s tragickými dôsledkami pre židovskú menšinu.
Ide o podstatu slobody, nie o jej ornamenty
Témy ľudských práv dnešných menšín sú dnes často eufemisticky označované za kultúrno-etické. Ide však o témy, v ktorých dosiahnutý vedecký konsenzus prírodných, medicínskych, biologických či genetických zistení poukazuje na to, že aj teológia by mala nevyhnutne byť súčasťou otvoreného interdisciplinárneho dialógu a vidieť v daných témach ľudskoprávny rozmer rovnosti a dôstojnosti všetkých ľudí bez rozdielu.
Práve tu sa ukazuje nebezpečenstvo toho, že v tzv. službe pravde sa ako kresťania dnes dopustíme tých istých omylov, ktoré v podobe zneužívania moci na presadzovanie doktrinálnych téz na úkor vedeckého dialógu a interdisciplinárneho konsenzu viedli k tragickým zlyhaniam a krivdám voči kresťanom aj predstaviteľom iných cirkví v minulosti.
Sociálna dimenzia hriechu sa vynára ako sociálna aj každá iná nespravodlivosť, ľahostajnosť, aktívna spolupráca na šírení nenávisti či mlčanie pri jej šírení v mene náboženskej viery.
Naša zodpovednosť za dnešné krivdy
Nový obetný baránok sú dnes menšiny rôzneho druhu. V duchu väčšinových predsudkov sa aj dnes kresťania pod vplyvom populistických zjednodušení v pastorácii aj katechéze pridávajú k tým, ktorí podnecujú nevraživosť voči migrantom, vojnovým utečencom, vojnovým obetiam, ženám, na ktorých je páchané násilie, ignorovaním práv detí, vlnami násilia a nevraživosti voči kvír ľuďom a ich ľudským právam.
Dnes už široko vnímame, že úlohu nového obetného baránka zodpovedného za všetky viny spoločenského charakteru prevzali namiesto židovského etnika práve zmienené menšiny. V duchu propagandy podnecujúcej nevraživosť, hnev a polarizáciu sú predstavované ako zlo, ktorého sa treba zbaviť.
Tam sa až nápadne ukazuje znížená citlivosť kresťanov. Môžeme takmer doslovne parafrázovať otázku či predsudky zakorenené v srdciach a mysliach niektorých kresťanov neuľahčili dnešným populistom prenasledovanie zástupných obetí v podobe cudzincov, kvír ľudí, žien a sociálne slabých. Nestali sa kresťania pre svoje xenofóbne, homofóbne či rasistické cítenie menej vnímavými alebo dokonca ľahostajnými voči prenasledovaniu, ktoré proti novým menšinám rozpútali tzv. konzervatívne a národné sily, keď sa chopili moci?
Poznanie rozmenené na drobné praktické kroky
Každá odpoveď na túto otázku musí vziať do úvahy, že ide o dejiny ľudských postojov a spôsobov myslenia, ktoré podliehajú rozmanitým vplyvom. Okrem toho ani v minulosti mnohí nemali tušenie o „konečnom riešení“, ktoré sa aplikovalo na celý národ, iní mali strach o seba a svojich blízkych, niektorí z tejto situácie ťažili a ďalších poháňala závisť. Bolo by potrebné dať odpoveď jednotlivo z prípadu na prípad. Na to je však nevyhnutné poznať, čo presne motivovalo ľudí v danej situácii.
Toto poznanie musíme rozmeniť aktuálne na drobné kroky a opatrenia na úrovni morálky, pastoračného pôsobenia ako aj na misijnej úrovni pôsobenia kresťanov a cirkví. Namiesto utajovania a zahladzovania stôp chceme ako tí, ktorí tvoria cirkev, hľadať pravdu. Namiesto autoritárskeho umlčiavania a potláčania dialógu sa otvárajme vzájomnému počúvaniu. Namiesto polarizácie sa odhodlajme počúvať a reagovať na našu životnú prax.
Nehľadajme postoje a usmernenia v duchu populistického nadbiehania dobovým trendom. Namiesto toho vecným, pravdivým, dialogickým a rešpektujúcim spôsobom spracujme súčasné pozorovania, nájdime v duchu znamenia čias odpovede a navrhnime v spolupráci v duchu synodality konkrétne procesy otvoreného kresťanského pôsobenia v 21. storočí.
Cesta budovania odolnosti voči zneužívaniu náboženstva je cestou neustálej reflexie, vnútorného obrátenia a vytrvalej túžby po pravde, praktickej empatie, solidarity a všetkých dostupných foriem prejavu záujmu o človeka v našej blízkosti.
Čo navrhujem?
Spolupracujme s tými, ktorí s nami chcú a vedia spolupracovať. Nájdime a neustále vytvárajme spoločné projekty spolupráce na konkrétnych sociálnych, verejnoprospešných či občianskych projektoch. Pomáhajme sociálne, ekonomicky, emocionálne či inak znevýhodňovaným ľuďom. Vo verejnom priestore sa zastávajme slabých a utláčaných.
Chráňme obete pred agresormi. Nedopúšťajme sa inštitucionálnej zrady. Nesnažme sa chrániť dobré meno inštitúcie na úkor spravodlivosti voči obetiam. Kupujme dennú tlač a podporujme seriózne online médiá. Stretávajme sa s priateľmi, rodičmi spolužiakov našich detí, navštevujme pravidelne divadlá. Rozprávajme sa cielene s našimi deťmi, susedmi, rodičmi, priateľmi.
Podporujme tých, ktorí čelia slovnému násiliu alebo sú voči nim ľudia nespravodlivo nevraživí. Vyžadujme od ľudí, ktorých sme volili do obecného, mestského aj národného parlamentu, slušnosť a odbornosť. Odmietajme aroganciu, cynizmus a násilie v akejkoľvek forme.
Pravda a láska sú najtradičnejšie hodnoty. Pomáhajme láske a pravde víťaziť nad lžou a nenávisťou.
Príspevok zaznel na medzinárodnom kolokviu Náboženstvo: zneužívanie & odolnosť 14. marca v Bratislave.
