Autor je spisovateľ a bývalý riaditeľ Slovenského literárneho centra
V článkoch politických komentátorov to nezaznelo: rošáda, ktorú predviedol premiér Robert Fico s bielymi koňmi Huliakom, Migaľom a kol., znamená, že ministerka kultúry Martina Šimkovičová zostáva na svojom poste a vydrží na ňom do konca súčasnej vládnej koalície.
Podľa toho si treba nastaviť očakávania aj stratégiu v snahe zabrániť jej v demontáži slovenskej kultúrnej scény.
Dá sa to aj inak
Slová o demontáži som zvolil zámerne veriac, že niekto sa pri nich pristaví a povie si: Ale to hádam nie! Veď to sa nedá. Presne tak.
Štátne erbové kultúrne inštitúcie či STVR sú niečo vzácne, o úroveň čoho sa zaujíma aj zahraničie a podľa nich si o nás robí mienku.
Kultúrna a umelecká scéna na Slovensku je však niečo oveľa širšie, vitálnejšie a pestrejšie, ako si ministerka kultúry predstavuje a ako si my sami pripúšťame.
Píšem to, pretože si prajem, aby sme v zápase o infraštruktúrne základy slovenského umenia a kultúry prejavovali viac sebavedomia. Dobrovoľne sme sa v ňom usalašili v pozícii obete, čo prináša sympatie verejnosti.
No keď si prestaneme veriť, hrozí, že sa ňou aj staneme. Že sa to dá aj inak, s vtipom a so sebadôverou, ukazujú členovia činohry SND. Kolektívne vyhlásenia po konci predstavení či zriadenie Činfondu sú všetko, len nie obetným žalospevom.
Asi žiadnemu ministrovi kultúry sa za rok a pol po voľbách nepodarilo mať vyššiu poznateľnosť, akú má dnes Martina Šimkovičová. A ani jeden z predchodcov nebol tak rýchlo tak žalostne nedôveryhodný.
Súčasná ministerka to dosiahla aj preto, že súboj o povahu a fungovanie slovenskej kultúrnej scény sa veľmi rýchlo stal osobným.
Ministerka pravidelne používa ako terče odvolaných riaditeľov a riaditeľky štátnych kultúrnych inštitúcií, protestujúcich umelcov či kvír komunitu. Okrem toho, že je to nechutné, ide aj o úplné popretie politiky ako takej.
Poznám len pár podobných prípadov, keď sa jadrom ministerskej práce stali nekonečné útoky na tých, o ktorých blaho by sa mal starať. Nečudo, že aj z tejto hory, do ktorej Šimkovičová huláka, sa späť ozýva väčšinou len jej meno či meno úradníka Lukáša Machalu.
O Šimkovičovú vôbec nejde
Niekedy sa zdá, akoby ministerka sama chcela, aby to bol osobný súboj. Jej posledná videopotulka po stálej expozícii súčasného umenia v Slovenskej národnej galérii je toho dobrým príkladom.
Svojim voličom predhodila „dôkaz“ o „zvrátenom“ umení, ako potvrdenie správnosti jej rozhodnutia odvolať dlhoročnú riaditeľku SNG a dosadiť tam postupne troch neschopných mužov.
Vyslúžila si za to množstvo komentárov aj niekoľko článkov v médiách, v ktorých jej laici aj odborníci nadávali alebo vysvetľovali, v čom sa mýli a ako manipuluje.
Výsledkom je, že skupina priaznivcov Šimkovičovej a jej rozhodnutí na jednej strane aj skupina odporcov súčasného vedenia rezortu kultúry na strane druhej je presne rovnako veľká ako pred týmto incidentom.
Myslím si, že takto postavený súboj proti ministerke kultúry sa nedá vyhrať. To však nie je tragédia, pretože v skutočnosti o Martinu Šimkovičovú vôbec nejde.
Súčasná ministerka je niečo ako odkvapová rúra počas búrky, ktorá odvádza dažďovú vodu do kanála. Je naivné si myslieť, že keď rúru prevŕtame či odstránime, prestane pršať. O čo má zmysel sa pokúšať, je presmerovať zrážky niekam inam. V našom prípade preč od osobných invektív k podstate, k umeniu.
V praxi by to vyzeralo tak, že v reakcii na ministerkino video z SNG by „opozičné“ médium alebo umelecká komunita vytvorila ďalšie video, ktoré by voličov priviedla k zamysleniu, či je penis v SNG naozaj niečím nemiestnym, keď na mramorový úd biblického Dávida vo Florencii sa chodia pozerať milióny. Linkovať potom takéto edukačné video pod komentáre fanúšikov Martiny Šimkovičovej by možno malo väčší zmysel, ako ju len nálepkovať za nacistku.
Dnes už vôbec nejde o Šimkovičovú. Hrá sa zápas o verejnú mienku. Ministerka reprezentuje jednu časť slovenskej spoločnosti a svoju funkciu využíva na to, aby jej názory a nálady boli väčšinové a žiadne iné.
Vkladať jej vtipné a zamyslenie podnecujúce „kazítka“ do jej propagandistickej mašiny je úlohou každého z nás, keďže na politickej scéne sa zatiaľ neobjavila osobnosť, ktorá by to dokázala úspešne za nás.
