Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Fakt, že sa na Slovensku po roku 1989 opakovane dostali k moci politici ako Vladimír Mečiar, Ján Slota či neskôr Robert Fico s ich mocensky brutálnym a vulgárnym štýlom politiky, sa zvykne vysvetľovať údajnou „poddanskou mentalitou“ slovenskej spoločnosti.
Úspech tejto zlej metafory spočíva aj v tom, že nadväzuje na starší rozšírený mýtus o „tisícročnom útlaku Slovákov“, ktorý z pozície predsedu Matice slovenskej ešte pred rokom 1989 úspešne propagoval Vladimír Mináč.
Podstata poddanstva spočíva v letargii a apatii voči vlastnému nešťastiu, ktorému sa dá len nečinne prizerať. Inými slovami, táto metafora čerpá silu z presvedčenia, že len poddaní si predsa dobrovoľne zvolia „zlých pánov“.
Test dejinami
Pozrime sa touto optikou na najvýznamnejšie udalosti našich moderných dejín.
Najskôr 25. marec 1988 – sviečková demonštrácia v Bratislave ako vôbec prvý veľký verejný protest proti komunistom v Československu od augusta roku 1969. Po nej nasledovala séria protestov v Prahe, čo vyvrcholilo pádom komunistického režimu v novembri 1989 – hoci, samozrejme, na pozadí veľkej dejinnej zmeny Gorbačovovej politiky v Moskve.
September 1998 a porážka mečiarizmu. Azda najvýznamnejší historický míľnik vo vývoji slovenskej občianskej spoločnosti, ktorá sa vtedy spolu s vtedajšou prozápadnou opozíciou naplno postavila na svoje vlastné demokratické nohy. Nasledoval vstup do EÚ a NATO ako historicky najvýznamnejšie politické výsledky tohto vzopätia.
Marec 2018: po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej najväčšie občianske protesty Za slušné Slovensko opäť – v synergii s vtedajším prezidentom Andrejom Kiskom a kritickou pozíciou Bélu Bugára vnútri koalície – viedli k rekonštrukcii vlády a odchodu Roberta Kaliňáka a Roberta Fica z funkcií.
Štyri udalosti, štyri veľké úspechy a jeden spoločný menovateľ: občianska spoločnosť a jej túžba po slobode. Aj vďaka týmto veľkým výsledkom je preto slovenská občianska spoločnosť mimoriadne odolná a životaschopná.
