Autor je filozof a bývalý poslanec Európskeho parlamentu
Nuž spustila sa nevídaná „európska“ odhodlanosť vziať svoj obranný a bezpečnostný osud do vlastných rúk. Lebo faktom je, že v tejto oblasti bola EÚ stále len provinciou USA.
Treba povedať, že si v tejto pozícii hovela ako tá povestná mierumilovná Venuša a úlohy vojenstva, sily a odstrašovania nechala v rukách boha vojny Marsu: ako videli Európu a USA teoretici americkej politiky už pred dvadsiatimi rokmi.
Emmanuel Macron bol nepochybne prvý po rozpade bipolárne rozdeleného sveta, kto v plnej vážnosti kládol na rokovacie stoly EÚ potrebu „európskej autonómie“ či suverenity. A mal jasne na mysli autonómiu od strategických záujmov USA, o ktorých práve ako Francúz nemal žiadne ilúzie a ktoré sa čoraz viac ukazovali ako odlišné od tých európskych.
Americko-európske duo: dočasné a polovičaté
Vodcovia EÚ však až do otvorenej vojny Ruska proti Ukrajine brali túto iniciatívu skôr ako predvádzanie sa mladého francúzskeho prezidenta, ktorý sa tak nejako chce podobať de Gaullovi.
Navyše, ruský útok na Ukrajinu sa spustil v čase Bidenovho prezidentovania, ktorý sa v opozícii k Trumpovi pokúšal o obnovu americko-európskej spolupráce – a tak odpoveď Putinovi bola až dojemne jednotná. Aj keď na okraj poznamenávam, že absolútne nedostatočná.
Zhoda totiž nastala nielen v tom, ako Ukrajine pomôcť, ale aj v tom, ako jej nepomôcť: žiadna bezletová zóna (ani len na obranu veľkých miest či jadrových zariadení), žiaden koridor masového zásobovania bojovou technikou, dopredu dané obmedzenia na dodávky útočných typov delostrelectva a letectva, úzkostlivé dbanie, aby sa nezaangažovalo NATO, žiadna transformácia na vojenskú výrobu atď.
V podstate ani USA, ani EÚ si neosvojili ukrajinský vzdor ruskej agresie ako vlastnú obranu. Jediné, čo urobila EÚ príkladne, bolo odtrhnutie sa od ruských energetických zdrojov (ak teda nerátam ničím neobmedzené dodávky jadrového paliva z Ruska).
Prichádzajú americkí republikáni
Pravda, Macron nemal na mysli iba autonómiu v oblasti bezpečnosti, ale aj v ekonomike. Jeho trefná poznámka, že by európsky občan nemal byť závislý od toho, ako sa prebudí americký volič v Pensylvánii, sa týkala skôr práve Bidenom prijatého antiinflačného zákonodarstva, ktoré zavádzalo už vtedy ochranu amerického tovaru na úkor európskeho.
Keď so svojou drastickou ochranárskou politikou prišiel Trump, EÚ sa začala prebúdzať. Studenou sprchou však bola až provokatívna podpora krajne pravicových hnutí v Európe, ktoré až vystatovačne začal predvádzať viceprezident Vance a Trumpov maskot Elon Musk.
Hádam každý, kto v EÚ niečo znamená, pochopil, že americkí republikáni poznajú menšieho či väčšieho spojenca alebo nepriateľa presne len podľa toho, čo sa dá na tom získať.
Geopolitika národnej konkurencie sa stáva dominantnou. A verte, že to nie je žiaden Trumpov vrtoch, to je svetonázorový postoj celej Republikánskej strany – presne sem sa posunula za posledných pätnásť rokov. Navyše ovládaná krajnou pravicou, náboženskými fanatikmi a konšpirátormi!
