Autorka je režisérka
Svitá. Štiavnica je zastretá hmlou, mesto v kráteri pradávnej sopky, studené, vyľudnené. Vstanem prvá, tak ako každý jeden deň. Na konároch sa drží námraza, bránku na cintorín nik na noc nezamyká. Hneď skraja je hrob Sládkovičovej Maríny, vôkol neho rozsypal pánbožko snežienky.
Nakrúcame v interiéroch neďalekého zámku, vnútri je o päť stupňov menej než vonku a na slnku je desať. Podlaha pod každým krokom stená, zhromažďujeme sa, chystáme predkamerovú realitu, svietime, premiestňujeme, zvučíme. Hercami drgľuje od zimy, odkiaľsi sa zhmotnia ohrievače a čaj. Počúvam, ako hovoria slová, čo som napísala: „Zakaždým, keď som s ním, ostane kus zo mňa tam, pri ňom. A ja som zakaždým menšia, zakaždým ma je menej a teraz mi je tak, akoby zo mňa už nezostalo nič.“
Keď som ich pred piatimi rokmi písala, bola noc, ležala som v babkinej posteli so slúchadlami v ušiach, vôkol mňa ticho a v ňom duchovia. Teraz som v režijnom stane, skriptka po mojej ľavici kontroluje nadväznosti, kameraman diktuje asistentom číslo optiky, zvukári pripevňujú porty, maskéri prekrývajú belasú žilku pod ľavým okom. Tlačíme sa na seba v organizovanom chaose, je nás mnoho a všetkým ešte neviem krstné meno.
Pohybujem hercami v priestore, tu si sadneš, sem sa predkloníš, po druhej vete sa odmlčíš. Cítiš smútok, bolí ťa srdce, pretože chceš byť s ním a nie je ti pomoci. Podajú mi kávu a horalku, zabudla som raňajkovať. Akcia.
