Počas rokov, čo Robert Fico spoluvytvára podobu Slovenska, mal množstvo príležitostí navštíviť niektorú z erbových kultúrnych inštitúcií. Protokol veľkých scén s predsedom vlády vždy ráta a príležitostí, keď si mohol bezbolestne pozrieť reprezentatívne výstavy, koncerty či inscenácie, bolo bezpochyby neúrekom. Neurobil to. Pretože umenie a kultúra nie je nič, čo by ho aspoň za necht zaujímalo.
Umenie je v jeho ponímaní iba čosi ako biely šum, ktorý vydávajú spotrebiče a ktorý po čase prestávate počuť. Pesničky, pri ktorých sa tlieska na prvú a tretiu dobu, vianočné filmové klasiky a vydolovaná spomienka na akýsi oltár v Levoči. Výkony umelcov si všímal iba vtedy, keď robili kulisu jeho kampaniam, mítingom, žatvám alebo pri povinných oslavách a výročiach.
Keď sa teda štvornásobný premiér nechal minulý týždeň vôbec po prvý raz voviesť do Slovenskej národnej galérie, musel mať dobrý dôvod. A všetci príčetní ľudia by sa mali mať na pozore.
