Autorka je redaktorkou českého Deníka N
„Tak som ju mala rada. Doteraz ju milujem, Bože, ako ju milujem!“ Potom sa matka rozplače. Tak ako všetky matky, keď prežijú svoje dieťa. Táto je Ruska, jej dcéra bola Ruska a zabil ju ruský vojak.
Anastázia, zvaná Nasťa, bola naozaj pekné dievča. Usmievavé, múdre, premiantka miestnej strednej školy. Bola obľúbená, chlapci sa o ňu uchádzali a dievčatá sa s ňou chceli kamarátiť.
Jevgenij Kramarenko bol mimoriadne vytrvalý, dôsledný a neúnavný. Najskôr to Nasťu otravovalo. Ale potom jej jeho neodbytnosť začala imponovať. Keď sa dobrovoľne prihlásil do armády, zapáčil sa jej ešte viac. Skutočný chlap, ktorý ju pred všetkým ochráni.
Po základnej vojenskej službe sa rozhodol slúžiť v špeciálnej zásahovej policajnej jednotke SOBR. Vzali sa a matka sa zmierila s tým, že zať bude celý život nosiť uniformu. Najskôr z toho nebola nadšená, ale potom si povedala – čo už, aspoň má istú výplatu. V Rusku sú obušky vždy potrebné.
„Dcéra ho veľmi ľúbila. Mňa nemusel, ale asi nikto nie je nadšený zo svokry. Nasťa ma upokojovala, že vraj majú pekné manželstvo,“ povedala pre televíziu Dožď.
Oni padli, aj ty padneš
Koncom roku 2022, to sa páru narodilo prvé dieťa, Žeňa, ako Jevgenija doma volali, oznámil rodine, že ide oslobodzovať Ukrajinu. Nasťa si poplakala, ale peniaze potrebovali a manžel mal zjavne rád vojnové vzrušenie. Predtým bol krátko v Sýrii, ale teraz to malo byť niečo iné, väčšie.
Po pár mesiacoch sa vrátil, na prvý pohľad zdravý. Niečo s ním ale nebolo v poriadku. Začalo sa to menšími žiarlivými scénami. Potom sa pridala paranoidná predstava, že Nasťa je mu neverná doslova na každom rohu.
Bil ju. Najskôr trochu, pár faciek a dosť. Potom sa objavili prvé modriny. Všimla si ich jej mama, ale dcéra tvrdila, že sa udrela o skriňu. „Neklam,“ povedala jej, ale Nasťa manžela bránila.
Jedného skorého rána zazvonil Nastinej sestre Kristíne telefón. Volala Nasťa. „Zadýchaná mi povedala, že uteká z cintorína. Vôbec som nechápala, prečo z cintorína, ale hneď som vedela, že je to vážne.“
Manžel ju násilím prinútil, aby s ním šla k hrobu kamaráta, ktorý padol na fronte. Tam jej oznámil, že ju zabije. Vybral fľašu vodky, napil sa a rozplakal. Nasťu držal za bundu. Horekoval nad hrôzami vojny, ktorá mu zobrala priateľa. A nad tou štetkou, čo ho podvádzala, kým on bránil vlasť a musel sa dívať na hromady mŕtvol.
Sklonil hlavu a povedal: „Tak, a teraz budeš umierať ako oni.“ Anastázia sa mu vytrhla a pri úteku zavolala sestre.
O niekoľko dní Žeňa pokorne prišiel, aby ju odprosil. Musí to predsa pochopiť. Čo za hrôzy videl, ako trpel! Odpustila mu. Zasypával ju darčekmi a kvetmi, hral sa so synom, zrazu bol najlepší manžel na svete.
Až raz ju z ničoho nič privrel všetkou silou do dverí a začal mlátiť. Hlavou jej trieskal o zárubňu. Všetkou silou vojaka, ktorý dokáže rukami zabiť nepriateľa. Vytrhla sa mu a utiekla k susedom. Zavolali záchranku a sestru. Tá bola na mieste skôr, ako záchranári.
„Ak sa k nemu ešte vrátiš, poveziem ťa nie v sanitke, ale na márach,“ povedala Nasti. A tá súhlasila. „Ale nesmieš ho udať. Jeho kamaráti zo SOBR-u tiež bijú ženy a velitelia to vedia. Nemalo by to zmysel a bolo by to ešte horšie,“ uprosila Kristínu.
Nasťa podala žiadosť o rozvod. Lenže Žeňa sedel celé hodiny pri vchode domu, kde bývala. Chodil za ňou do práce, písal jej.
„S nikým iným ako so mnou nikdy nebude,“ povedal matke, keď sa ho snažila presvedčiť, aby dal jej dcére pokoj. „Polejem ju kyselinou alebo uškrtím.“
V deň Nastiných dvadsiatych siedmych narodenín sa o to pokúsil. Priamo na oslave v reštaurácii. Vtedy ho ešte vytlačili von.
O niekoľko dní si na ňu počkal v dome, kde bývala. Vrhol sa na ňu, ale dokázala utiecť. Na ulici ju dobehol, zhodil na zem, udrel jej hlavou o obrubník a vojenským nožom, profesionálne, ako ho to naučili v armáde, ju niekoľkokrát bodol.
