Po odsudzujúcom ortieli nad Marine Le Penovou a jej komplicmi pre tunelovanie europoslaneckých honorárov bolo jasné, že sa ozvú zvyčajní podozriví. V tesnej súťaži, keď sa hovorca Kremľa sťažuje na porušovanie demokratických noriem a Viktor Orbán volá „Je suis Marine“, vyhlásme za víťaza Orbána.
Niežeby nebolo smiešne, keď v krajine Alexeja Navaľného hovoria niečo o demokracii, ale Orbánove slová majú viacero zaujímavých rovín. Dá sa zlomyseľne zasmiať nad jeho presťahovaním sa do ženského tela, ale aj ironicky pritakať, že Fidesz k európskym zdrojom vskutku pristupuje veľmi podobne.
Verdikt o Le Penovej je dobrá správa, no aj dôležité varovanie Čítajte Lenže prinajmenšom na Slovensku by sme to isté mohli povedať o hádam troch štvrtinách politickej scény, ak nie rovno o celej. To nemá byť spochybnenie rozhodnutia francúzskych súdov, iste postupujú podľa najlepšieho svedomia a zákonov. Niekomu sa môžu nepáčiť, ale Francúzi na ne majú právo a súdy sú nimi viazané.
Je to apel, aby sme sa pri tlieskaní a výzvach na okliešťovanie politických práv nenechali uniesť na neželané miesta.
Načo tajiť, toto je reakcia najmä na včerajší text kolegu Jakuba Fila. Ten okrem pochvalného hodnotenia verdiktu konštatoval, že medzi základné obranné mechanizmy demokracie by malo byť vylúčenie (asi doživotné) ľudí odsúdených v súvislosti s výkonom politickej funkcie zo správy vecí verejných.
Lebo ak sa „skorumpovaní politici, kriminálnici a mafiáni“ dostanú k moci, zneužijú ju na pomstu a odbúravanie demokracie. Ako napríklad Robert Fico, všakže. Ibaže to je veľmi vratký a selektívny konštrukt.
Veď Fico predsa odsúdený nebol a vidíme, čo robí. Napokon, ani Le Penová ešte nebola a kým nevyčerpá opravné prostriedky, z hľadiska francúzskeho práva bude považovaná za nevinnú, akurát bez možnosti kandidovať.
Ak chceme byť teda dôslední v argumentovaní pomstou politickými prostriedkami, budeme musieť okruh zákazom kandidatúry postihnutých občanov dramaticky rozšíriť. Na všetkých, ktorí majú dôvod na pomstu a osobnostné predpoklady na jej realizáciu politickými prostriedkami? Alebo len niektorých? A merať to bude kto?
A pozrime sa na Le Penovej delikt: podstatou je, že europoslanci Národného zhromaždenia angažovali fiktívnych asistentov, ktorí nepracovali (len) pre nich, ale vyvíjali vnútropoliticky motivovanú činnosť pre materskú stranu.
Tomu sa vymyká koľko slovenských (euro)poslancov? Traja? A všetci ostatní sú skorumpovaní politici, kriminálnici a mafiáni, ktorým treba založiť klepetá a doživotne im odňať právo uchádzať sa o volené funkcie? (Nie.)
Aj keby sme nezašli až k dystopickému scenáru ako z Minority Report a niektorej epizódy Black Mirror, je zrejmé, ako mnohorako sa odopieranie prístupu k voleným úradom dá zneužiť. Veď jedným z definičných prvkov demokracie je rovnosť politických práv občanov.
Snaha dopracovať sa k politickej koncovke reštriktívnymi opatreniami vždy smrdí neželanými dôsledkami. Možno po nich siahnuť, veď aj na Slovensku súdy dvoch poslancov ĽSNS pripravili o mandát a rozpustili celú fašistickú stranu. Musia to však byť mimoriadne dobre odôvodnené výnimky.
Možno ako najlepšie varovanie poslúži paradox: bola to sama Le Penová, ktorá na začiatku politickej kariéry útočila na skorumpovaných politikov, ktorým by najradšej vzala možnosť kandidovať vo voľbách. A keď s nejakým nápadom príde Le Penová, najrozumnejšie bude zachovať prísnu zdržanlivosť.
