Autor je teológ a spisovateľ
Geopolitika je v našich bývalých krvavých územiach hra, ktorá nikdy nikoho neprestala baviť. Postupom frontov, režimov a generácií sa z nej stala hádam trochu neškodnejšia zábava, spomienka na civilizačné detstvo v Európe, stredoeurópsky Dangon and Dragons, kde sa s ľahkosťou menili ríše, vojaci, od Tatárov, Turkov cez stavovské povstanie, Viedenský kongres a čoraz väčšie a zároveň slabšie Rakúsko-Uhorsko, ilúzia našej vlasti idúcej od Sudet po Jadranské more a hlbšie, na východ siahajúcej až k Bukovine a Zakarpatsku.
Najobľúbenejšia téma
V tomto prostredí vznikali fantázie a istá rečnícka zručnosť vo vzťahu k medzinárodným udalostiam. O cisárovi sa v rodinách rozprávalo ako o dobrom a zaneprázdnenom strýkovi, zbojníci boli nevychovaní synkovia a Štefánik naším svätcom.
Dávno predtým, ako sa z politických vied stala akademická disciplína a nástroj, ako zabezpečiť obsah pre politickú činnosť, bývali u nás ľudia expertmi na Osmanov, ruské princezné, habsburgovské intrigy a českých kráľov.
O politike, o najväčšej politike, rozprávkovej, ktorá rozhoduje o všetkom a nič s tým neurobíme, sa hovorilo v krčmách, na snemoch, na poliach a v maštaliach, hovorili o nej fiakristi pred Dómom sv. Štefana vo Viedni a pred Dómom sv. Alžbety v Košiciach. Šuškalo sa o nej v kráľovských väzniciach a slovenských novinách vydávaných v Pešti. Politika sa už vtedy, na prelome predminulého storočia stala našou najobľúbenejšou témou.
Táto tradícia sa stala neskôr aj počas komunizmu tichou spoločenskou hrou. Biľak je chorý a Jakeš má rodinné problémy, kto je Husákovým synom a koľkí kňazi mali nemanželské deti. Bol to spôsob, ako bez strachu hovoriť o sile, ktorá nebezpečne určovala stredoeurópske životy a zaberala priestor určený v iných krajinách na diskusie o receptoch, cestách a zážitkoch z kolónií a nových objavoch.
