Autor je advokát a filozof
Členské štáty Rímskeho štatútu majú absolútnu povinnosť zatknúť aj stíhaného Netanjahua, ak sa vyskytne na ich pôde.
Bolo to jasné najneskôr 29. novembra 2024, keď Medzinárodný trestný súd (ICC) definitívne rozhodol, že Mongolsko porušilo štatút tým, že nezatklo na svojej pôde vojnového zločinca Putina, na ktorého je vydaný zatykač.
Stále slepá škvrna
V právnom štáte zatknutia vykonávajú OČTK nezávislé od vlády. V krajinách, kde sa k vláde práva pristupuje voľnejšie, sú však aj ďalšie možnosti. Ako správne poznamenal politológ Daniel Hegedüs , „Maďarsko nie je demokratická krajina a vieme, že právny štát je tam z veľkej časti unesený“. A tak Netanjahu pricestoval na Orbánovo pozvanie do Budapešti.
A aby Orbán do budúcna mohol pozývať vojnových zločincov a diskutovať s nimi o ich genocídnych plánoch úplne otvorene, inicioval zároveň vystúpenie Maďarska z ICC.
To, že Orbán sa opäť raz vyčleňuje z civilizovanej Európy, nie je prekvapenie. Horšia je európska aj domáca absencia reakcií.
Európska únia v minulosti promptne odsúdila Orbánovu návštevu u vojnového zločinca v Moskve, no pri privítaní Netanjahua v Budapešti sa odmlčala. Pokračuje v rétorike, keď síce na okraj vyjadrí podporu ICC, no vojnové zločiny páchané izraelským režimom nedokáže ani pomenovať, nieto ešte odsúdiť.
Doma od Fica ako obdivovateľa Orbána odsúdenie nečakáme. Pre Fica je Orbán model, nie hrozba. Čakali by sme však odsúdenie od opozície, ktorá inak zvykne správne varovať pred orbanizáciou Slovenska. Ničoho takého sme sa však nedočkali.
Palestína je totiž stále z väčšej časti slepou škvrnou tak pre EÚ, ako aj pre slovenskú opozíciu.
Krajiny EÚ stále nedokážu prestať predávať režimu vedenému vojnovým zločincom zbrane, aj keď v zmysle európskej legislatívy majú povinnosť prestať. A naďalej s týmto režimom nepozastavili asociačnú dohodu, aj keď v zmysle dohody túto povinnosť fakticky majú. Vojnové zločiny či genocída z pohľadu EÚ stále nesmú byť na prekážku obchodu, a to dokonca ani obchodu so zbraňami.
Týmto krédom sa riadi aj minister obrany Kaliňák, a preto nakupuje od tohto režimu zbrane za pol miliardy eur. Tento krok, prejav najhrubšieho zahraničnopolitického cynizmu, je však jeden z mála krokov našej vlády, ktorý sa vôbec nestal predmetom opozičnej kritiky, a dokonca ho niektoré strany za to chválili.
Právny štát len prekáža
Povedzme si teda, čím je v tomto kontexte Orbán. Dá sa, samozrejme, súhlasiť aj s tým, že je trójskym koňom autoritárov a zločincov ako Putin, Netanjahu a Trump.
No hodí sa tu aj iná literárna analógia: Orbán je pán Hyde Európskej únie. Teda niekto, kto je jej inherentnou súčasťou, ale ako jej zbastardená, zvrátená, temná stránka.
Orbán je európsky hlas, ktorý našepkáva: nebolo by jednoduchšie, keby sme tieto trápne pokusy o vyvažovanie hodnôt a oportunizmu, všetky tie tragikomické pokrytectvá, raz a navždy rozsekli?
Prečo jednoducho nestrieľať utečencov na hraniciach? Prečo sa vôbec zaoberať menšinami? Však nech sedia ticho doma a nech sú radi, že sú. Načo riešiť akože klimatickú krízu, keď sa nám to neoplatí? Prečo vôbec sa zaoberať nejakou solidaritou? Prečo sa nevykašľať na všetky tie ľudské práva a medzinárodné právo? Aj tak len prekážajú obchodu.
A keď už sme pri tom, nie sú silní lídri lepší ako slabošská, pomalá, neefektívna demokracia? Právny štát aj tak len prekáža tomu, čo ľud skutočne chce. A keď vodca realizuje vôľu ľudu, nemôže to byť predsa nelegálne.
Z jednej strany ide od Orbána o ďalšiu provokáciu EÚ. Ale z druhej strany ide o pozvánku. To, že sa na domácej aj európskej politickej scéne nestretla s jednoznačným odmietnutím, by nás malo vydesiť do špiku kostí.
