Autor je bývalý poslanec NR SR, vedie impaktový investičný fond a pôsobí ako hosťujúci profesor na Sciences Po v Paríži a Hertie School of Governance v Berlíne
V októbri zverejnil týždenník The Economist veľkú tému o stave americkej ekonomiky pod titulkom Na celom svete vzbudzuje závisť.
Na viac ako desiatich stranách ukázal, že Spojené štáty sú nielen stále najbohatšou veľkou krajinou, ale že sa od západnej Európy, Kanady či Japonska postupne vzďaľujú.
Trumpova falošná nočná mora
Výrazne vyššia produktivita práce, lacnejšia energia, najrozsiahlejšie investície do výskumu a vývoja, ale aj dynamika pri vzniku nových firiem – to všetko nám Európanom pripomenulo starý komunistický vtip o tom, že Ameriku nedobehneme, ani keby nám bežala v ústrety.
Výsledkom je takmer dvojnásobný hrubý domáci produkt na hlavu oproti Francúzsku.
Preto je pre väčšinu zahraničných pozorovateľov nepochopiteľné, odkiaľ pochádzajú reči a skutky prezidenta Donalda Trumpa . Pred voľbami opakovane hovoril, že „celé desaťročia sme dovolili krajinám ako Čína, Mexiko a Nemecko, aby nám kradli pracovné miesta, naše bohatstvo, naše továrne – oni zbohatli, zatiaľ čo Amerika zostala zlomená a na mizine“.
Z jeho strany to nebolo nič výnimočné. Svoj hnev obrátil aj proti najbližším spojencom, keď v inom prejave povedal, že „Južná Kórea, Japonsko – ich zamestnanci zarábajú obrovské peniaze, zatiaľ čo naši si nemôžu kúpiť ani bochník chleba“.
Z pohľadu Trumpa boli uplynulé dekády jednoducho katastrofou: „Svet sa nám smial – vzali nám naše peniaze, vzali nám naše pracovné miesta, vzali nám našu dôstojnosť. Teraz sme krajinou tretieho sveta preto, ako veľmi nás okradli.“
Všetky tieto slová povedal pred voľbami a pomohli jeho víťazstvu. Ako je možné, že si väčšina amerických voličov vybrala politika, ktorého kampaň bola v zjavnom rozpore s ekonomickou realitou a zároveň zhadzovala Ameriku (na čo sú tamojší voliči tradične citliví)?
Prečo sa bežným Američanom žije horšie
Napriek silnému rastu približne 56 percent Američanov pred voľbami uviedlo, že hospodárstvu sa darí zle, pravdepodobne pre vysokú infláciu.
Obzvlášť pesimistickí boli Trumpovi voliči – 70 percent z nich hodnotilo ekonomiku negatívne a 64 percent republikánov súhlasilo s tvrdením, že sú na tom horšie ako pred dvadsiatimi rokmi.
Obdobné percento sa domnievalo, že Amerika už nie je globálnym lídrom vo vede a v inováciách.
Až 65 percent Trumpových voličov bez vysokoškolského vzdelania považovalo medzinárodný obchod za hrozbu a 67 percent republikánov podporilo clá na zahraničný tovar. Ide napríklad o robotníkov, ktorých továrne zatvorili a oni si už nikdy nebudú vedieť nájsť rovnako dobre platenú prácu.
Rovnaký problém sa týka drobných podnikateľov vo veľko- a v maloobchode, ktorých neúprosne stláčajú čínske dovozy na Amazone alebo v drobných balíkoch posielaných priamo zákazníkom.
Dobrý pocit z americkej ekonomiky nemá ani mladý pár, ktorého životná úroveň sa síce nezmenila, ale je to za cenu niekoľkých kombinovaných úväzkov pre Uber, Starbucks a odpracovania päťdesiat až šesťdesiat hodín týždenne.
HDP na hlavu je v Spojených štátoch naozaj takmer dvojnásobný oproti Francúzsku, teda o sto percent vyšší, no priemerné mzdy sú len o päťdesiat percent vyššie ako za oceánom.
Priemerná mzda je navyše štatistický klam – z matematických dôvodov výrazná väčšina ľudí zarába menej, a preto sa odborníci radšej pozerajú na mediánovú mzdu, teda zárobky priemerného človeka v strede spoločnosti. A tu zrazu zistíme, že mediánový plat je v USA rovnaký ako vo Francúzsku.
Ako je to možné? Predstavme si, že by v Nemecku, ktoré má dvojnásobnú ekonomickú výkonnosť ako Slovensko, zarábal bežný človek rovnako ako u nás. Považovali by sme to za šialenstvo a bežní Nemci by sa stavali skepticky k tvrdeniam o ich ekonomickom „zázraku“.
Američania to zažívajú v dôsledku obrovskej príjmovej a majetkovej nerovnosti. Koláč je veľký a rastie rýchlejšie než inde, no pre bežného človeka posledné desaťročia nie sú obdobím jednoznačnej prosperity.
Najprv vo veľkej recesii rokov 2008 a 2009 stratili desiatky miliónov ľudí prácu a milióny rodín strechu nad hlavou. Keď sa z toho ako-tak vyhrabali, prišiel covid, opäť skok v nezamestnanosti, a potom vysoká inflácia.
Ceny poskočili spôsobom, na aký za posledných štyridsať rokov neboli zvyknutí. Bežní spotrebitelia v USA nemajú výrazné úspory a sociálny systém je oveľa tvrdší, čo prispieva k stresu.
Koniec triedneho boja, vyhráva nacionalizmus
Ak má niekto za oceánom na základe skúseností svojej rodiny a komunity pocit, že Amerika je na mizine, často sa to dá pochopiť. Prečo však na to má doplatiť slovenský zamestnanec Volkswagenu?
Každý politický konzultant vám na prvom stretnutí vysvetlí, že pre úspech potrebujete hrdinu, obeť a zlosyna. Hrdinom je, samozrejme, nádejný politik a jeho víťazstvo závisí v mnohom od toho, koho si vyberie ako obeť a koho za zlosyna.
Americká ľavica desaťročia presadzuje príbeh, že za problémy bežných ľudí môžu bohatí kapitalisti, Wall Street a obrovské technologické spoločnosti. Trumpova politická genialita spočíva v tom, ako celú vec otočil.
Namiesto zrážky medzi bežnými a najbohatšími Američanmi stavil na súboj medzi takmer celou Amerikou a malou liberálnou globalistickou elitou, ktorá vraj USA zapredala zahraničiu.
Namiesto triedneho boja sa hlavným politickým princípom stal nacionalizmus. To umožňuje Elonovi Muskovi, ale aj miliardárom z Wall Street a iným boháčom tváriť sa, že sú v jednom šíku so zvyškom Ameriky (Trumpovi ministri majú pritom najvyšší majetok v histórii).
Clá sú symbolom myšlienky, že namiesto posilňovania postavenia zamestnancov, boja s monopolmi či silnejšieho sociálneho štátu stačí tvrdou päsťou presadiť americké záujmy na celom svete a spomínaný robotník či majiteľka malého obchodu sa budú mať lepšie.
Ako na stránkach denníka SME vysvetlili mnohí ekonómovia, nie je to tak a z protekcionizmu sa bežní Američania lepšie nenajedia. Zo slovenskej skúsenosti s Robertom Ficom však vieme, že niekedy na pravde záleží menej ako na schopnosti účinne presmerovať frustráciu ľudí správnym smerom.
V najbližších týždňoch tak slovenský robotník začne platiť cenu za americkú oligarchiu. Zostáva len veriť, že korekčné schopnosti finančných trhov zmenia trajektóriu Trumpovej politiky skôr, než nastanú priveľké škody.
