Autor je poslanec NR SR za Progresívne Slovensko a bývalý policajný prezident
Mám pocit, že v poslednom období medzi časťou verejnosti vplyvom niektorých politikov dochádza k zmätku či dokonca vzájomnej zámene medzi významami pojmov zločinec a hrdina. Prím v tomto hrajú koaliční politici.
Pred tridsiatimi tromi rokmi som pred bytovkou v Dunajskej Strede rozdelil dvoch chlapcov, ktorí sa bili. Keď som sa ich vyčítavo spýtal, čím chcú v budúcnosti byť, keď sa takto na verejnosti mlátia, sebavedomo a bez váhania mi odpovedali, že jeden chce byť mafián. Len tak bude mať peniaze, veľké autá a krásne ženy. Druhý z tých istých dôvodov túžil byť nájomným vrahom...
Nasledovali roky rozkladania organizovaného zločinu. Právoplatné rozsudky odhaľovali jeho zverstvá. Mal som pocit, že sa spoločnosť posunie do stavu, že príslušnosť k mafii bude celospoločenskou hanbou. Niečím, čo bude odsúdeniahodné.
Mafiánske PR
Z mafiánov odsúdených na vysoké tresty odňatia slobody vrátane trestu najvyššieho sa v posledných rokoch stávajú odborníci na PR a marketing. Píšu knihy, vyjadrujú sa do médií, vznikajú o nich filmy a dokumenty, majú dokonca vlastné účty na sociálnych sieťach, kde sa vyjadrujú k aktuálnym udalostiam.
Najväčší zločinci sa pýšia darčekmi a podpismi, ktoré dostávajú od športovcov. Samotný Zbor väzenskej a justičnej stráže ich proaktívne prezentuje ako na prvý pohľad sympatickú partiu kamarátov, ktorí spolu zvládajú psychicky náročný pobyt vo väzení.
Doba sa obracia do zvráteností a mne je z toho zle.
Na jednej strane svet mafie popularizujú a zľahčujú jeho predstavitelia, ale aj umelci, ktorí možno mali dobrý úmysel, ale v dnešnej atmosfére a stave našej krajiny to nemohlo dopadnúť dobre. Mladých to neodrádza, skôr motivuje, aby skúsili šťastie na odvrátenej strane spoločnosti.
Tu vidím najvýznamnejší vplyv politiky, ktorá v záujme zisku voličov zľahčuje alebo priam zamlčiava existenciu vysoko organizovanej kriminality.
Verejnosť môže sledovať kroky vládnej moci a bezpečnostných zložiek, ktoré sú v priamom rozpore so stratégiou boja proti organizovanému zločinu. Trestné kódexy sú posilňované v prospech kriminálnikov. Celé útvary a organizácie zriadené na boj proti najvyššej forme kriminality buď zrušili, alebo ich zmenili do takej podoby, že ich charakteristickými vlastnosťami sa stali neefektívnosť a pasivita.
Na strane druhej vidím kriminalizáciu, dehonestovanie, dokonca až dehumanizáciu policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa nezlomili a snažia sa bojovať zo všetkých síl, aby organizovanú kriminalitu prerastenú až do štátnych štruktúr eliminovali.
Všetko toto, posvätené konkrétnymi politickými predstaviteľmi, dáva spoločnosti jasný signál – dnes sa skôr oplatí byť mafiánom než poctivým policajtom.
Kde sú hrdinovia?
V 90. rokoch dokázal spoločnosť zomknúť nielen ohromný strach pred organizovaným zločinom, ale aj túžba poraziť ho. Víťazstvá sa nerodili ľahko. V polícii dlhodobo chýbali jednotlivci, ktorí by mali odvahu postaviť sa mafii, za ktorou stál štát.
Povestný rozhovor šéfa tajnej služby o tom, ako pobozká ministra vnútra na čelo, ak vyšetrovateľa v prípade únosu prezidentovho syna kopne za jeho prácu do gúľ, je najlepším dôkazom o vplyve politickej moci na chod policajných zložiek. Politika v 90. rokoch deštruovala boj proti mafii a pomáhala zločincom.
Súčasnosť sa na túto minulosť podobá. Súčasní politici sa nemusia spoliehať len na utajené schôdzky a telefonáty, v ktorých riadia čistky v bezpečnostných zložkách. K dispozícii majú ešte silnejší nástroj na vydobytie si svojich cieľov – sociálne siete s nekonečnou možnosťou manipulácie verejnej mienky.
Tieto možnosti by mohli využívať v prospech zákonnosti, spravodlivosti a policajtov – hrdinov, no vládni predstavitelia sa rozhodli inak. Robia tak v prospech mafie, korupcie a organizovaného zločinu.
Konajú prefíkane, často nepriamo, no niekedy sa potknú a odhalia viac, ako by možno chceli a mali. Najmä to posledné platí pre ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka.
Relatívne mladý a menej skúsený politik je hnaný svojou neprekonateľnou túžbou zapáčiť sa a priblížiť sa premiérovi Robertovi Ficovi. Zároveň ho doháňa jeho minulosť internetového trola v službách Smeru, ktorého úlohou bolo pod rúškom anonymity písať agresívne útočné, klamlivé, manipulatívne, výsmešné a polarizujúce príspevky.
To isté robí aj dnes, ale pod vlastným menom. Už sa nemôže schovať, história si ho zapamätá za to, akým je politikom. Pod vlastným menom z pozície ministra vnútra odrádza poctivých policajtov, aby v tom našom slovenskom príbehu zaujali prirodzené miesto hrdinov. Ak sa takto správa minister, hrdinovia neurobia nič, za čo by ich verejnosť mala poznať.
Každý dobrý príbeh má zloduchov a hrdinov. Títo však musia byť jasne definovaní. Musí byť jasné, kto je zloduch a kto hrdina. Toto sa teraz zahmlieva a otáča, až nakoniec ten, ktorý by mal byť podľa všetkého hrdinom, je prezentovaný ako zloduch. Zloduch je hrdinom.
V takejto štátom nastavenej a vytvorenej atmosfére sa poctivci boja konať. Stali sa anonymnými členmi byrokratického kolosu. My však veľmi potrebujeme, aby sa o nich vedelo. Aby deti mohli hovoriť, že chcú byť ako ten a ten a bojovať proti mafii... Na rozdiel od chlapcov, ktorých som spomínal v úvode.
Čurillovci a Kaľavský
Značná časť spoločnosti považuje za hrdinov čurillovcov, policajtov, ktorých od práce odstavil priamo minister vnútra na základe ich obvinení v rámci takzvanej vojny v polícii. Aj keď v súčasnosti nemôžu vyšetrovať žiadne zločiny, zdá sa, že pre ministra aj tak predstavujú naraz hrozbu aj problém. Preto sa im pravidelne venuje vo svojich demagogických výstupoch.
Naposledy ich prirovnal k Mikulášovi Černákovi, označil ich za zločincov. Bol to akt zúfalstva muža, ktorý nemá situáciu pod kontrolou.
Keď totiž prichádzal do funkcie, mal jasnú predstavu, ako sa s nimi vyrovná. Okamžite mali byť odsúdení a on mal byť hrdinom voličov, ktorí pod vplyvom mafiánskeho a politického PR stratili pojem o významoch slov zločinci a hrdinovia. Tento plán však nevychádza.
Súdny proces s čurillovcami sa nielenže ešte ani nezačal, ale súbežné stíhania v iných veciach vedených proti nim sa končia fiaskom. Volič koaličných strán nervóznie a dookola sa pýta, kedy už konečne budú odsúdení. Koaličný politik nervóznie tiež a v prípade ministra vnútra sa vyjadruje tak, že kdekoľvek inde vo svete by po takých slovách musel zo svojej pozície odísť.
Šutajovi Eštokovi prekáža masívna verejná zbierka na podporu čurillovcov. Z vyzbieranej sumy totiž vidno, akú majú vo verejnosti podporu. Nedokáže pochopiť, ako sa spoločnosť dokázala zomknúť a podporovať policajtov mimo služby, pre ktorých bola rovnosť pred zákonom hlavnou pracovnou náplňou. Takáto predstava mu je cudzia.
Pre Šutaja Eštoka je hrdinom typ policajta, akým bol Ján Kaľavský. Policajt, ktorý zradil svoje poslanie a poslúžil temnej strane. Ani pri ňom sa udalosti nevyvíjajú podľa plánu.
Kaľavský bol právoplatne odsúdený za korupciu a vyzradenie policajných informácií. Dnes už sedí v base. Spoločnosť je však natoľko zmanipulovaná, že ani to jej nezabránilo zorganizovať finančnú zbierku na podporu jeho rodiny, kde je dnes viac ako 18-tisíc eur.
Tisíce eur odoslaných pre odsúdeného človeka, ktorý zradil svoje poslanie a zradil to, čomu sa zaprisahal. Pre časť spoločnosti je hrdinom on, čurillovci sú zločincami.
Kto bude ďalším hrdinom?
Keby som mal vymenovať policajného hrdinu, tak poviem meno Petra Kovaříka. Vo funkcii prezidenta Policajného zboru bol síce len rok, ale za jeho éry sa spustili vyšetrovania najexponovanejších káuz. Vďaka nemu mohli čurillovci vyšetrovať podľa svojho svedomia a vedomia bez akýchkoľvek tlakov a usmernení.
Kovařík, žiaľ, dopláca na to, že v štruktúrach polície sa stále nachádzali kriví policajti, ktorí mu v jeho činnosti bránili. Preto je dnes obžalovaný pred súdom za zmarenie akcie inšpekcie. Táto inšpekcia pritom vo svojej krátkej histórii bola vždy nástrojom na boj proti policajtom, ktorí nesedeli organizovanej kriminalite a politikom.
Vládna moc urobila všetko pre to, aby o hrdinoch nebolo počuť. Hrdinov, ktorých dnes po mene pozná celé Slovensko, postavila mimo služby. Rozprášila útvary a silných jednotlivcov oddelila od seba, aby si náhodou nedovolili vyšetrovať zločiny siahajúce k politikom a oligarchom.
Ani v tejto situácii nestrácam nádej. To, že verejnosť dnes nepozná žiadne meno policajta – hrdinu, neznamená, že taký neexistuje. Takticky sa možno drží mimo zorného poľa politikov a nimi spriaznených médií. Vykonáva svoju činnosť len do takej miery, aby to zvládol, ale tak, aby so zozbieraným materiálom mohol raz on či niekto iný pracovať.
Stenu hlavou neprerazíš, skôr si ju rozbiješ. Hrdina to skúša, bije do toho a nebojí sa prehry. Keby sa jej bál, nebojoval by a potom by bol zbabelcom. Alebo v horšom prípade by sa zmenil na podvodníka.
Verím, že aj v dnešnej polícii sú hrdinovia, aj keď o nich ešte nevieme. Budú to oni, ktorí čoskoro získajú možnosť postaviť sa na správnu stranu a urobiť všetko pre to, aby raz a navždy mal každý občan Slovenskej republiky jasno v tom, kto je skutočným zločincom a kto skutočným hrdinom.
Bez zbytočných slov
Takýto text by som ako policajný prezident nikdy nenapísal. Nevyjadroval som sa politicky, nekomentoval som politikov, snažil som sa byť profesionálom. Nedovolil som, aby kriminalitou zašpinení politici mohli argumentovať spolitizovaním polície. Aj tak to robili, no dával som pozor, aby som im na to nedal zámienku.
Videl som a aj vedel, aký obrovský vplyv na organizovanú kriminalitu má politika. Práve preto som sa stal politikom. Aby som o tom mohol hovoriť. V opozícii mám síce možnosť o tom len hovoriť, ale presne viem, čo treba robiť, keď má politik v rukách výkonnú moc. Vtedy musí konať.
Rečami bez činov sa kriminalita nedá poraziť. Zbytočné silácke reči jej skôr pomáhajú. Nedá sa poraziť ani mediálnymi prestrelkami, lebo v tomto je temná strana vždy silnejšia. Ona nemá zábrany, nemá morálku. Klame, zavádza, manipuluje polopravdami, špiní. Oproti tomu pravda, etika a morálka ako keby u väčšiny občanov nemala šancu.
Som odhodlaný konať bez zbytočných slov, ako som to robil celý profesijný život, a spraviť všetko pre to, aby sme zložky štátu presadzujúce právo vybudovali nanovo, a to tak, aby boli ešte efektívnejšie ako tie, ktoré boli zrušené.
Budem však potrebovať pomoc. Hrdinov, ktorí dostanú šancu konať bez zábran. Hrdinov, ktorí sa stanú vzormi pre mladých a ukážu im, že organizovaný zločin nie je šanca na lepší život, ale škodná, s ktorou treba bojovať.
