Autorka je režisérka
„V tom dome ešte neuschli slzy tých, čo museli odísť, a už ich susedia vylomili dvere a vynášali príborníky, kreslá a koberce. Mal som vtedy osem rokov. Stáli sme na ulici aj s mojím starším bratom a dívali sa na rabovanie domu pána lekárnika, toho, ktorý bol ochotný vstať aj uprostred noci, keď bolo treba niekomu pomôcť.
Teraz sa už kradnúť smie? spýtal som sa brata.
Nesmie. Ale ako vidíš, kradne sa, povedal brat. Ale my to vidíme. A vidí to aj Boh.“
Sedela som u starých rodičov mojej priateľky. Obaja mali okolo deväťdesiatky, obaja dlhoroční učitelia. Na stole makovo-višňová štrúdľa, bylinkový čaj v krehkých šálkach. Ani neviem, ako sme sa dostali k spomienkam na časy slovenského štátu.
„Vieme presne, v ktorých domácnostiach majú tie ukradnuté lustre, komody, obrazy a porcelánové súpravy,“ povedala naša hostiteľka. „Vieme to. Starí rodičia to nehanebne pokradli, rodičia to nevrátili a ich deti, dnešní mladí ľudia, už bez rozpakov vravia ,to je naše, po Židoch‘.“
„Nikdy sa za to nezodpovedali. Ale je to ich hanba. Veľká neprehliadnuteľná hanba. Nikto slušný s nimi nechce mať nič do činenia. Lebo tá hanba ukradnutého židovského majetku do diaľky svieti ako výstražné znamenie. Toto nie je dobrý rod.“
To je naše, privatizačné
Ďalší príbeh je ako z Rosamunde Pilcherovej. Talentovaná a pracovitá dcéra chodila všetky stredoškolské prázdniny po brigádach, rodičia rozbili prasiatko a vďaka študijným výsledkom sa dokonca našiel aj nejaký grant a dievčina sa so zánovným kufrom vybrala študovať na prestížnu britskú univerzitu.
Keď prišiel deň promócií, rodičom okrem diplomu ukázala aj mládenca, ktorého si tam našla. Spolužiaka. Slováka. Na prvý pohľad milý chlapec. Bola to láska v štádiu, keď tí dvaja objavujú stále ďalšie a ďalšie veci, záľuby a túžby, ktoré majú podobné, ba dokonca rovnaké. Jedna vec však bola rozdielna už na začiatku.
Kým jej rodičia chodili každý deň do práce ako zdravotná sestra a stavebný inžinier, aby sa večer vrátili do útulného, ale predsa iba trojizbového bytu, jeho rodičia mali nehnuteľností niekoľko a po celom svete a ich práca bola ťažko definovateľná a viditeľná, pretože to boli obchody a dohody uzatvárané na jachtách a v prímorských baroch.
Veľa ľudí zbohatlo vďaka svojim schopnostiam a pracovitosti, ale blahobyt týchto konkrétnych sa začal niekde v privatizačných časoch a potom pokračoval smerom, o akom sa píše v investigatívnych článkoch, ktoré nás nebaví čítať, lebo sa nás pri tom zmocňuje pocit márnosti a marazmu.
