Autorka je režisérka
„Nad zemí sem pněl a předc‘ sem stál na ní, v povětří ploval a zem mne držela,“ napísal po výstupe na Kriváň dvadsaťpäťročný Ludevít Štúr. V roku 1841 musela predstavovať jeho augustová túra pozoruhodný výkon.
Neexistovali funkčné outdoorové materiály ani trekingová výstroj, k oblakom vyšliapal v dobovom odeve, v košeli s nákrčníkom, v kabáte z ťažkej vlny, nohy v kožených čižmách zabalené do onúc, s klobúkom zarazeným do bezodných čiernych očí. Proviant si niesol v koženej kapse cez rameno.
Hoci Kriváň nepatrí medzi technicky najnáročnejšie trasy Tatier, v 19. storočí, bez upravených chodníkov, turistických značiek a bez spoľahlivého predikovania počasia, to bola riadna výzva, bola dobrovoľným utrpením, symbolickým aktom, ktorý mal preveriť silu vôle. Trasa bola dlhá, viedla kamenistým terénom a stúpania boli strmé.
My sme teraz na tom lepšie. Sadáme do vyhriateho auta, GPS nás spoľahlivo privedie k lanovke vedúcej na Skalnaté pleso, dáme si kávu s mliečnou penou a podáme si ruku s horským vodcom Petrom Tomkom, tatranskou legendou. Ukáže nám Filmársky žľab a miesta, kde sa kedysi nakrúcala Medená veža.
Myslím na režiséra Martina Hollého, dala by som čokoľvek za to, aby som mohla sedieť v tejto lanovke s ním, hoci len trasou nahor a hoci len mlčať. Ako sa s vami vyrovnáme, pýtame sa kľúčovej osobnosti tatranského horského vodcovstva. Mávne rukou. Robím to pre Štúra, odvetí. Niekoľko Čechov v štábe si narýchlo gúgli históriu kodifikácie slovenčiny. Už chápu, že nakrúcame film o jazyku. V dejinách ľudstva sa o jazyk opakovane viedli krvavé bitky, pre jazyk a národnú identitu sa umieralo a ešte sa bude umierať. U našich susedov sa umiera práve dnes.
Čaká nás posledný deň filmovania a my ho chápeme podobne, ako chápal Štúr svoj výstup na Kriváň, ktorý sa chystáme nakrútiť. On sa do Tatier nevybral preto, že bol turista, púť na končiar predstavovala jeho osobnú Kalváriu, jeho Compostellu, proces očistenia, obnovenia viery v zmysel vlastného života. Bol predstaviteľom doby, ktorá hľadala symboly, aké by pomohli národu získať vedomie o sebe samom. Vystúpil na Kriváň nie ako turista, ale ako prorok, premenil žulový masív na posvätné miesto.
Nemohol, pravdaže, tušiť, že následné interpretácie tejto konkrétnej turistiky vytvoria z Kriváňa národný vrch. Tatranské štíty prestali byť geologickým útvarom, v mnohých ohľadoch sú metaforou.
Mnohí z tých, ktorí sa naň odvtedy driapu, ho chápu ako proces sebaprijatia. Kriváň je vrchol, na ktorý treba vystúpiť, aby sme pochopili svoj pôvod a poslanie. Ísť, ísť, kráčať, vždy vyššie a vyššie, neobzerať sa, hlava zodvihnutá, oči upreté na jediný cieľ, dýchať pre vyšší princíp.
„Tak i my v bouři se světem neseme, a co ty Tatrám, my světu budeme.“ Štúrova najkrajšia báseň.
