Autorka je poslankyňa NR SR za Progresívne Slovensko
Najnovším príkladom chaosu v riadení štátu je zavedenie Ficovej transakčnej dane. Tento zákon, ktorý pôsobí ako prvoaprílový žart, má všetky znaky nepripravenosti – nejasnosti, nečakané následky a množstvo postihnutých. Rozdiel je len v tom, že smiech vystriedala frustrácia.
Kým si verejnosť ešte utierala slzy smiechu z 1. apríla, štát stihol siahnuť ľuďom na peňaženky. Transakčná daň bola predstavená ako nástroj konsolidácie verejných financií. V realite však dopadá najmä na bežných občanov, podnikateľov a firmy.
Zákon, ktorý ju zaviedol, pôsobí, akoby bol napísaný narýchlo – možno rovnako rýchlo, ako status na sociálne siete. Skrátené legislatívne konanie sa stalo bežnou praxou, hoci by si zaslúžilo skôr kritiku než pochvalu.
Čo na tom, že zákon je nedokonalý, hlavné je, že hlasovaním nakoniec prešiel. V tom má táto koalícia skutočne výborné výsledky.
Školy ako rukojemníci legislatívneho chaosu
Zákon má výrazný dosah aj na školstvo. Súkromné a cirkevné školy, ktoré často fungujú bez zisku, z verejných zdrojov a s cieľom poskytovať kvalitné vzdelanie, boli automaticky zaradené medzi platcov dane.
Minister financií síce v pléne tvrdil, že školy daň platiť nebudú, no realita ukázala opak – rozhoduje výklad Finančného riaditeľstva SR, nie politické vyhlásenia. Výsledok? Školy sa stali rukojemníkmi právnej neistoty.
Po kritike a mediálnom tlaku vláda zákon mierne upravila. Niektoré školy síce vyňala, no nie úplne – v legislatívnom procese sa opomenulo, že peniaze často prechádzajú cez zriaďovateľov s iným právnym štatútom, napríklad ako SZČO alebo obchodné spoločnosti.
Tí, ktorí školy reálne podporujú a držia ich nad vodou, tak budú platiť daň z transakcií, ktoré im nevynášajú žiadny zisk. Je to nepochopiteľný trest pre všetkých, ktorí sa snažia niečo budovať.
Návrh: daň z nekompetentnosti?
Keby sa transakčná daň zavádzala podľa úrovne odbornosti, mnohí zákonodarcovia by dnes mali záporné saldo. Napriek všetkému ešte veríme, že veci sa dajú zmeniť.
Transakčná daň dnes pripomína starý deravý dáždnik – ani po oprave nefunguje. Najlepším riešením preto nie je ďalší zákon o výnimke z výnimky, ale úplné zrušenie tejto legislatívnej chyby. A možno aj trochu sebareflexie zo strany jej autorov.
Ak budeme naďalej predstierať, že takýto prístup je v poriadku, možno nás najbližšie čaká daň z nádeje. Alebo z dôstojnosti. A to už nebude smiešne – ani 1. apríla.
