Niektorí ľudia si radi prezerajú retro výstavy či múzeá. Aj ja. Fantastickú expozíciu možno vidieť v Prahe – a aj v televíznom seriáli Sľub. Kto si chce obzrieť skvele stvorené interiéry roku 1984, môže sa pred seriál skutočne posadiť s dôverou. Zároveň je škoda, že architektovi Otovi Häuslerovi nezverili aj úpravu dialógov.
Toto nie je pokus recenzovať dielo, ale pokušenie odporučiť prezeranie interiérov pri vypnutom zvuku je pomerne silné. Keby bol architekt taký fušer ako človek zodpovedný za dialógy, napchal by izby napríklad zariadením z Ikey. To by presnejšie znamenalo použiť niečo z 90. rokov, viac prvkov z nultých rokov a niekoľko kúskov ešte novších.
Inak povedané, v seriáli zaznievajú celé repliky, ktoré by živému človeku v predpokladanom čase diania – polovici 80. rokov – ani na um nezišli. A je ich priveľa.
Dajú sa rozdeliť do dvoch základných kategórií: 1. súčasné a 2. súčasné a otrasné. Samozrejme, požiadavkou v hranom diele nie je spisovnosť, „len“ schopnosť napodobniť reálnu reč (ktorá je zvyčajne nespisovná).
Deň škaredý, deň pekný
Uznávam, že je to vec vkusu a ťažko sa dá dnes ľuďom vyčítať používanie kalku „pekný deň“, lebo nikto, kto to hoci aj bezmyšlienkovite opakuje, to nemyslí nijako zle. Takže si dovolím len jemne podotknúť, že pre niektorých jedincov je nadužívanie pekného dňa utrpením a vystačia si so starým dobrým „dobrým dňom“, celí šťastní, že sa vôbec ešte niekto pozdraví (tento jav je z tajomných dôvodov tiež na ústupe, najmä v chatovej komunikácii). Takých ľudí možno týrať aj sofistikovanejšie, napríklad výrazom „pekný deň ešte“, ktorý podozrievam z pricestovania z nemčiny, kým „maj/te pekný deň“ smrdí zasa angličtinou.
Iste, jazyk sa mení a treba to brať ako realitu. Ak však chceme napodobniť osemdesiatky, „pekný deň“ nepoužijeme ani jediný raz. Skrátka, vtedy pekné dni neboli, no seriál Sľub sa nimi hemží.
A vďaka seriálu som pochopila, že dnes sú schopní aj rodičia deťom povedať: „Tak bežte, pekný deň!“ Našťastie, realite zodpovedá seriálové „česť práci“ vo formálnom styku, ale v neformálnom mali dni ostať výlučne dobrými, pričom staršie postavy mohli pokojne zdraviť aj „(ruky) bozkávam“.
Viem, že to nedávam. Či?
Ťažko povedať, kedy sa slovesu „dať“ prihodil malý významový posun a začalo slúžiť aj vo význame „zvládnuť“. Začiatky mnohých neskorších zvrhlostí sú vždy nenápadné a ak sa jav neuchytí, už si to nikto nepamätá. Ja si len pri niektorých novinkách spomínam, kedy som ich počula prvý raz. Veta „to dáš“ mi bola s dôverou odovzdaná presne v roku 2014, presne viem, pri akej príležitosti to bolo, a fakt je, že som to „dala“.
Nie celkom však „dávam“ myšlienku, že by do roku 1984 mali patriť vety: Ja ťa obdivujem, ako to všetko dávaš. Nedala som to, ale všetkých som presviedčala, ako to zvládnem. Vieš, čo sa deje s ľuďmi, ktorí to nedajú?
