Autor je teológ, probačný úradník a komentátor
Prezident opäť kritizuje vládnu koalíciu. Kritizuje ju alibisticky, miestami zamatovo a vo vzácnych momentoch relatívne odvážne. Takýto mix je preňho bezpečný. Dva obrazy z týždňa pred televíznou kritikou Ficovej vlády názorne dokumentujú limity prezidentovania Petra Pellegriniho.
Počas predchádzajúceho víkendu pokľakol v rímskej bazilike a symbolicky navštívil nevládneho pápeža na vozíčku. Podľa prezidenta si pútnici z Ríma prinesú nádej na koniec vojny, toleranciu a život v bezpečí. „Jednoducho, aby sme boli lepšími ľuďmi.“
V závere toho istého týždňa prijal u seba iného starého muža na vozíčku, zlostného českého exprezidenta Miloša Zemana, ktorý roky nivočil spoločenskú atmosféru. Slovenský prezident pochválil jeho politický rozhľad plný inšpirácie.
Ktovie, či mal na mysli aj inšpiratívne Zemanove myšlienky o poplašených sliepkach v Európskej únii a svojráznom Trumpovi, ktorý ho nadchýna biznis prístupom, teda vydieraním.
Prezidentské „kompetencie“ sú v oblasti hodnotových rámcov, a tak je namieste hodnotiť ideovú rozkročenosť týchto audiencií: skromnú láskavosť i rozdrapenosť, mier v duši aj politický cynizmus, spoluprácu súbežne s pripravenosťou uraziť a doraziť oponentov. Alebo ešte jasnejšie: Boh v duši verzus myslenie v štýle Ja som boh.
Diplomatická veľkorysosť, ktorá k prezidentovaniu prirodzene patrí, v prípade Pellegriniho už dávno zdegradovala na upracovaný, prepotený a ničnehovoriaci alibizmus.
Uhrať týmto štýlom všetky dilemy a výzvy bláznivého vývoja je fuška. Treba stále strážiť „nohu na plyne“. Pridávať, ale iba nepatrne. Potom znovu spomaliť, chvíľu ísť na spiatočke a po niekoľkých nerozhodných minútach sa pohnúť najmenšou možnou rýchlosťou vpred.
Popritom je nevyhnutné strážiť vlastný obraz, aby boli fotky spoza prezidentského volantu sympatické. A v prípade, že si pri jazde od srdca zahreší, musí dbať na to, aby nebol postihnutý veľkým policajtom z vlády. Lebo ten je viac ako policajt. Je jeho autor a stvoriteľ, večný kontrolór a cenzor, používateľ a pán jeho osudu.
Neexistuje možnosť uvoľniť sa, dať priestor vnútornému presvedčeniu a z plného hrdla zakričať. Celá bytosť je ubolená z pohybu medzi slalomovými bránkami.
Otázkou je, či sa dá takýmto štýlom „uhrať“ celé prezidentské obdobie, alebo dokonca dve. Prezidentov alibizmus spôsobuje, že aj oprávnená kritika vládnej moci je nedôveryhodná. Alebo sa v spomienkach na jedného z predchodcov obáva únosu Geryho?
Keby chcel hovoriť k veci, musel by natvrdo odkryť (ne)charakter tejto vlády a podstatné chyby jej pôsobenia. Nejde o technické detaily, ale o základný spôsob myslenia a existovania premiéra Fica, Andreja Danka, Matúša Šutaja Eštoka a ostatného komparzu.
