Autorka je spisovateľka
Roky cestujem Slovenskom krížom krážom. Používam len verejnú dopravu. Začiatok môjho apríla sa naplnil pracovnými aj súkromnými cestami a jedno striedalo druhé, ani chvíľa voľna. Som na Spiši, v jednej z tých malých dediniek, ktorými je posiata celá nádherná, vlnitá krajina. Tam som na oslave.
Nasleduje stretnutie v Smižanoch, odtiaľ sa v utorok presúvam do Trenčína, vzápätí do Bratislavy, v stredu potom do Zvolena, v piatok do Dvorníkov, do Hlohovca a v sobotu konečne domov, do Prievidze.
Chcem napísať o kvalitných ľuďoch a kvalitnom jedle. Nie raz som o nejakej osobe počula, „to je kvalitný človek“. Na oslave životného jubilea v hoteli v Slovenskom raji je mnoho kvalitných ľudí a jeden nekvalitný, aj keď nekvalitným sa javí len preto, že na oslavu prichádza opitý, tak neviem.
O dva dni neskôr sedím v autobuse do Trenčína a predo mnou trčia spoza operadiel dve sivé temená, muž a žena. Zhovárajú sa o jedle. On hovorí, že niet nad dobrý rezeň: „Ten by som si dal aj pred popravou.“ Pani pritakáva, vzápätí spoločne hanobia sushi, o ktorom počuli a ich vnučky by „len to jedli“, a potom vystupujeme.
Bez zubov a bez lístka
Popoludní pokračujem vlakom z Trenčína do Bratislavy. V Novom Meste nad Váhom sa oproti mne posadí vysoký mladý muž, "nekvalitný" už na prvý pohľad. Chrbty rúk potetované zlou farbou, o vzoroch nehovoriac, vyzerá zanedbane, chýbajú mu predné zuby, spočiatku sa správa utiahnuto a stavím sa, že nemá lístok.
Zo zeme si na kolená vytiahnem ruksak, a otvorím ho tak, aby mi poklop ruksaku zakrýval tvár. Nemusím ho vidieť, toho chlapca. Otváram si v tej malej skrýši vrecúško s orieškami. Jem ich a popri tom pozerám správy v mobile. Vo vozni cestuje aj trieda detí, prekrikujú sa, ponúkajú sa jedlom, vnímam to len ako cez hmlu a zaznie aj slovo mufin. „Aj ja chcem,“ povie náhle človek oproti mne.
