Robert Fico chce, aby sa o jeho plánovanej návšteve Moskvy hovorilo nahlas a veľa. Najmä na Slovensku.
Chce, aby sa o jeho plánoch pozerať sa s Vladimirom Putinom na exhibíciu ruskej vojenskej sily, tej, ktorá zabíja ženy a deti na Ukrajine, hovorilo aj namiesto problémov, ktoré opäť klíčia v jeho koalícii. Namiesto nespokojnosti s transakčnou daňou, namiesto slintačky a krívačky, namiesto jeho ciest do Chorvátska.
Preto je vďačný Kaji Kallasovej za vyjadrenie, že „akákoľvek účasť na oslavách alebo prehliadkach 9. mája v Moskve nebude Európskou úniou braná na ľahkú váhu, keďže Rusko vedie v Európe plnohodnotnú vojnu“.
Vďaka tejto výzve môže zopakovať, že on je suverénnym premiérom suverénnej krajiny a on veru do Moskvy pôjde, aj keby mal nasledovať trest.
Kallasová by, samozrejme, mohla Ficovi odkázať, že ona je zas suverénna a legitímna komisárka Únie pre zahraničné vzťahy a suverénne môže pripomínať hodnoty Únie, v ktorej má Slovensko dobrovoľné členstvo.
A občania Slovenska o toto členstvo vskutku stoja.
Podľa marcového prieskumu Eurobarometer až 80 percent opýtaných zo Slovenska povedalo, že krajina profituje z členstva, a 63 percent chce, aby EÚ zohrávala dôležitejšiu úlohu v oblasti ochrany občanov pred globálnymi krízami a bezpečnostnými rizikami.
Rusko je bezpečnostné riziko, a to aj napriek tomu, že Fico nevníma Putina ako hrozbu a dlhodobo mu poskytuje propagandistické služby ako exponát európskeho politika, ktorý sa s vojnovým zločincom rozpráva.
Fico Kallasovej pripomenul aj to, že sa „píše rok 2025, nie 1939“. Je to správny postreh a dokonca aj rok 1939 je užitočná paralela.
Nacistické Nemecko sa oháňalo tým, že potrebuje životný priestor a Versaillská zmluva bola nespravodlivá, tak ako dnes Rusko hovorí o Ukrajine ako o umelom štáte, ktorý historicky patril Rusku. Hitler tvrdil, že nemecká menšina je v mnohých krajinách utláčaná, a sústredil sa na masívnu militarizáciu.
Po Mníchovskej dohode Hitler skúšal, ako ďaleko môže zájsť, tak ako Putin dnes skúša odolnosť medzinárodného právneho poriadku.
Síce sa nepíše rok 1939, ale duchovia udalostí, ktoré v tom čase vyústili do neopísateľnej tragédie, sa vznášajú nad našimi hlavami. A treba si pripomínať, akú úlohu v tom čase zohral slovenský štát s celou svojou iluzórnou suverenitou.
Dnes má Slovensko svoju suverenitu skutočnú, a práve preto by sa s ňou Fico nemal zahrávať podľa svojich propagandistických potrieb.
Chce, aby jeho cesta do Moskvy bola jeho voličmi vnímaná ako druh hrdinstva napriek vyhrážkam EÚ. Lenže jeho cesta je zradou aj toho boja, v ktorom toho času padli vojaci, ktorých obetu si chce uctiť.
