Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Stredu 16. apríla si zapamätajme ako dátum, keď sa Slovensko právnym aktom odklonilo od liberálnej demokracie a Európskej únie. Vládna koalícia v parlamente schválila „ruský zákon“ a zaradila Slovensko do skupiny „darebáckych“ krajín ako Rusko, Gruzínsko a Maďarsko, ktoré obmedzujú demokratické práva a politické slobody občanov zákonmi namierenými proti občianskym organizáciám.
Bez diskusie
Hoci bol zákon predložený do parlamentu už pred rokom a následne sa jeho obsah opakovane menil tak, že z pôvodného návrhu nezostal kameň na kameni, a teda bolo aj kedy, aj o čom diskutovať, predkladatelia si na diskusiu s tými, ktorých sa priamo dotkne, nenašli ani hodinu času. Nereagovali na verejné protesty, čo je vzhľadom na ich úroveň politickej kultúry pochopiteľné. Že si však nenašli čas ani stretnutie s pomáhajúcimi organizáciami združenými pri Rade vlády pre osoby s telesným postihnutím je zarážajúca miera ignorantstva.
Aj z tohto dôvodu si predkladatelia neuvedomili, že hoci chceli ublížiť „zlým politickým mimovládkam“, nové povinnosti najviac postihnú a obmedzia činnosť malých pomáhajúcich občianskych združení. Pre tých veľkých, pre nadácie, ktoré majú právnikov a finančné oddelenia, to nebude zničujúce. No tých malých, čo robia služby v teréne, to má potenciál nielen odradiť, ale aj zničiť.
Jediným miestom na verejnú diskusiu sa stala parlamentná rozprava, ktorú koalícia obmedzila na dvanásť hodín. V nej zaznelo veľa demagógie od predkladateľov, ale tiež veľmi racionálne a vecné vstupy opozičných poslancov. Tu treba osobitne vyzdvihnúť poslancov KDH (Maroš Čaučík, Ján Horecký), SaS (Ondrej Dostál, Mária Kolíková) aj PS (Zuzana Števulová, Lucia Plaváková, Tina Gažovičová, Viera Kalmárová, Branislav Vančo), ktorí zákon aj postup koalície tvrdo kritizovali a veľmi jasne sa mimovládneho sektora zastali.
Až počas rozpravy zaznel pozmeňovací návrh Hlasu, ktorý zjemnil finálnu podobu zákona.
Lobing nebude
Dobrá správa je, že predkladatelia zo Smeru a z SNS vo finále ustúpili verejnému tlaku a požiadavkám strany Hlas, vďaka čomu organizácie nebudú nálepkované za lobistov. Ostatné sporné body však ostali.
Budú musieť zverejňovať osobné údaje darcov nad päťtisíc eur, čo je v rozpore s právom na ochranu súkromia, ako konštatujú rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (v prípade EK proti Maďarsku) aj Európskeho súdu pre ľudské práva.
Organizácie budú musieť zverejňovať informácie o členoch orgánov, čo znamená, že štát bude zbierať informácie o oveľa väčšej skupine aktívnych občanov než doteraz. A stanú sa tiež povinnými osobami podľa infozákona, čo predstavuje šikanovanie byrokraciou, a nie väčšiu transparentnosť, lebo všetky informácie, ktoré môžu občania od organizácií získať, už má k dispozícii štát alebo samospráva.
Nejasné zostávajú kontrolné právomoci registrových orgánov, ktoré po novom majú vyhodnocovať výkazy transparentnosti. Na účel preverovania organizácií si budú môcť pýtať ďalšie dodatočné informácie, ktoré nie sú v zákone stanovené presne, a na základe toho ukladať organizáciám pokuty.
Demagogické triky
Predkladatelia argumentovali potrebou väčšej transparentnosti tretieho sektora. Veľmi im prekážala nálepka „ruský zákon“, keď tvrdili, že je to, naopak, európska legislatíva. Tvrdohlavo ignorovali skutočnosť, že proti zákonu sa ohradil komisár pre ľudské práva Rady Európy a tiež veľmi jasne verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský, ktorý poslancom v liste odkázal, že prijatím zákona „môže dôjsť k zásahu do práva na ochranu súkromia, práva sa slobodne združovať a potenciálne môže mať aj diskriminačný charakter. (...) To dáva priestor Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby normu prehlásil za protiústavnú“.
Nedali si povedať. Výsledkom je najväčší legislatívny zásah do politických práv a slobôd tak, ako boli nastavené od roku 1990. Na ťahu je prezident, ktorý by tento paškvil – ak si naozaj ctí ústavu – nemal podpísať. No vzhľadom na to, že Hlas svoju požiadavku presadil, a zároveň na dlhodobo známe antipatie Petra Pellegriniho voči mimovládnemu sektoru je pravdepodobnejšie, že to podpíše.
Prezident vo svojom nedávnom verejnom komentári k zákonu hovoril o potrebe zverejňovať mená darcov mimovládok s argumentom, lebo „tak musia robiť aj politické strany“. Tým dal najavo, že ani v pozícii najvyššieho ústavného činiteľa nerozumie abecede ústavnosti.
Mimovládne organizácie sú súkromné združenia
Mimovládne organizácie sú totiž predmetom súkromného práva, nikam nekandidujú, nie sú držiteľmi verejnej moci, majú to dokonca priamo zo zákona zakázané. Preto je porovnanie s politickými stranami úplne mimo.
Sú to súkromné združenia a keď už chcel prezident porovnávať, mal by o nich uvažovať ako o firmách alebo iných súkromných právnických osobách, nie ich spájať s politickými stranami.
V takom prípade by pochopil, že ukladať povinnosť mimovládkam zverejňovať osobné údaje darcov je podobné, ako nútiť firmy – dajme tomu predajcov luxusných tovarov – zverejňovať osobné údaje svojich klientov. Z tohto dôvodu je zákon diskriminačný, a preto by ho mal Ústavný súd aj odmietnuť.
Právo na ochranu súkromia je pilierom ľudských práv a znamená, že štát sa nemá čo starať do toho, čo robia občania s vlastnými peniazmi a vo svojom voľnom čase. Či si za ne kupujú drahé hodinky, autá, alebo prispievajú na činnosť mimovládnej organizácie, ktorá presadzuje nejaký verejnoprospešný účel, je v princípe jedno.
Ruské stopy
Toto však koaliční politici zjavne nechápu a v parlamentnej rozprave svoju nevedomosť dávali hrdo a otvorene najavo. Poslanec Karol Farkašovský z SNS napríklad povedal, že „nie je demokratické, aby mimovládne organizácie brojili proti vláde“ (sic!). Poslankyňa SNS Dagmar Kramplová priznala, že zákon je palicou na vybraných, keď uviedla, že „sociálne organizácie si vážime a tie nebudeme postihovať“.
Andrej Danko už skôr potvrdil, že o návrhu zákona rokoval v Moskve, a k ruskej stope sa v rámci rozpravy prihlásil aj Tibor Gašpar zo Smeru, keď sa v parlamente vyhrážal, že „toto je len začiatok a v týchto zmenách budeme pokračovať“. Presne v duchu ruského scenára, kde zákon o zahraničných agentoch v roku 2012 bol tiež len začiatkom. Čo nasledovalo, netreba pripomínať.
Darmo sa preto koalícia komunikačne snaží zmyť nálepku „ruský zákon“. Týmto aktom Slovensko nasmerovali na Rusko. Je to legislatívna kontrarevolúcia proti slobode a demokracii, ako sme ich získali a vybojovali v roku 1989.
Myslia si, že vyhrali, no opak je pravda. Prehrali pred dejinami a prehrajú to aj na súdoch.
