Autorka je režisérka
Už bezmála dvetisíc rokov sa modlíme ku chlapovi pribitému na kríž. Pred sviatkami, v ktorých umiera umučený človek, máme tendenciu utekať, kúpiť letenky kamsi do tepla, pretože pod povrchom vítania jari sa skrýva archetypálna dráma rozlúčky a smrti, nášho najdesivejšieho tajomstva, tých vrát, ktoré všetci máme na konci našej vlastnej záhrady.
Všetci naši blízki, čo nimi prešli, sa navždy odmlčali. Rovnakým mlčaním a otvoreným hrobom sa začínajú obrady Veľkého piatka. Veľká noc je mocnou iniciačnou záležitosťou.
Kristova dráma má hlbšie korene než kresťanská chronológia, jarné sviatky sú staršie než evanjeliá. Veľkonočná vigília, obetný baránok, ľadová voda chrstnutá za krk, to všetko sú symboly archetypálnych významov. Kresťanský a pohanský mýtus sa práve stretajú v hlbinách symbolického jazyka.
Ukrižovaný Kristus nepopiera smrť, on ju podstúpi. Jeho strašný koniec je desivým vrcholom ľudského utrpenia: výsmech, samota, fyzická trýzeň aj strašná duchovná prázdnota. Život ho bolí až do samého konca a nás bolí pravda, že až keď prijmeme smrť, budeme vedieť hovoriť o živote s plnou vážnosťou.
Smrť v jej symbolickej i doslovnej podobe je podmienkou akejkoľvek premeny. Nie je iba biologickým koncom, zahŕňa aj odumretie falošných predstáv, predstieraných identít, zištných očakávaní. Kristus umiera nielen ako telo, umiera ako projekcia všemohúceho ochrancu, ktorý veľkoryso zasiahne a spôsobí šťastný zvrat alebo rovno zázrak, kedykoľvek sa vytasíme s otčenášom. Namiesto neho zostáva ticho, tma, neprítomnosť, hrob. Tá náhla absencia Boha bolí, bolí strašne, zadúša.
V čase, keď sa západná kultúra zmieta v túžbe po večnej mladosti, po nesmrteľnosti v podobe algoritmov a genetických kódov, je posolstvo Veľkej noci radikálne: nezomrieť znamená nezmeniť sa. Ak sa chceme premeniť v čosi lepšie, než sme dnes, bez toho, aby nás spustili do hrobu, to nepôjde. Smrť dáva všetkej existencii hĺbku.
Vedomie smrti nás podnecuje k odvahe bezbreho a zúfalo milovať, túžiť, snívať bez zábran. Smrť, naše najdesivejšie tajomstvo, je nevyhnutnou podmienkou intenzity. Keby sme boli nesmrteľní, stratili by sme schopnosť konať s naliehavosťou. Náš deň je dnes, toto je naša hodina, tvoja a moja, iná nenastane. Smrť všetko ohraničuje, dáva tvar, kontúru, význam.
Práve preto je ľudská láska, ktorá sa rodí v tieni pominuteľnosti, taká silná. Práve preto sú ľudské sny také odvážne. V istom zmysle je smrť najvyššou formou poriadku, usporiadava život do deja. Aby sme nežili v amorfnej hmle bez začiatku a konca, ale v príbehu.
Každý máme svoj, jeden dlhý, iný nie. V závere všetkého, čím si musíme prejsť, sa však rozprestiera záhrada a na jej konci nezamknuté vráta.
