Autor je bývalý poslanec Európskeho parlamentu a filozof
Niekedy pred pol rokom som tu na stránkach SME konštatoval, že Hlas je niekde na rázcestí alebo už „scestí“ – do náručia Smeru alebo k strate politického zmyslu.
Veľa sa toho nezmenilo, okrem takej drobnosti, že Hlas dvoch rebelujúcich poslancov vyhodil zo strany. Veru si neviem spomenúť, že by v histórii slovenskej demokracie, nech už sa občas krivila akokoľvek, strana vylúčila dvoch vlastných poslancov a tí vylúčení sa stali členmi koaličnej vlády.
A teda keď absurdita, tak až beckettovská: ani si neviem vybaviť, že by členmi vlády (s výnimkou úradníckej) boli osoby bez krytia v parlamentnom poslaneckom klube.
Alebo teda ešte inak: práve tých poslancov, ktorí rebelovali proti politike Smeru (ba bolo im z nej občas až na vracanie), si osvojil predseda Smeru a majú krytie jeho poslaneckého klubu. No a ten ďalší sa zasa presunul do inej strany a jeden ostal v Hlase, ale ako hlas disidenta.
Strata politickej orientácie
Lenže absurdity v prípade Hlasu nie sú len personálne, ale aj orientačné. Nemám teraz na mysli orientáciu na všetky štyri svetové strany, ktorej chaotickosť postrehol už aj prezident a verejne sa vyjadril, že mu tam akosi uniká tá „západná“ orientácia – a to bol veľmi blahosklonný, lebo v skutočnosti uniká aj tá severná, aj južná – a ostal len východ.
Nie, nemám toto na mysli, ale orientáciu politickú: kam sa to teda Hlas uberá?
Pokojne vynechám pre slovenských politikov všeobecne náročnú, ba až nedosiahnuteľnú identifikáciu s klasickými politickými prúdmi (konzervatívnym, liberálnym, sociálnodemokratickým): lebo dilemou Hlasu je to, či sa zveriť do rúk Roberta Fica, alebo nejako si zachovať vlastnú identitu.
To by hádam aj chceli, ale netušia ani, ako na to, a ani, čo to vlastne politická identita je. A tak riešia iba veľmi pragmatickú otázku: s Ficom či proti Ficovi.
Po roku a pol vládnutia treba povedať, že sa až tak veľmi do Ficovho náručia nehrnú – aj keď to v čase likvidácie špeciálnej prokuratúry, NAKA a prijímania nového trestného kódexu vyzeralo tak, že splynuli.
Lenže Robert Fico aj na vkus „hlasákov“ predsa len zašiel trochu priďaleko do harabinovských, bombicovských či mazurekovských močiarov, je nepredvídateľný, trochu veľmi promoskovský a proputinovský – ale čo je podstatné, ani tie preferencie mu nerastú. Zdá sa, že narazil na strop – a ak je to tak, kde je potom perspektíva Hlasu pri ňom či priamo s ním?
