Autor je riaditeľ AOMEGA inštitútu, teológ a pedagóg, člen PS
Duchovný obsah veľkonočných sviatkov sa znásobil smrťou pápeža Františka. Veľkonočná nedeľa je centrálnou udalosťou existencie kresťanstva.
Teologický význam prázdneho hrobu naberá význam až po biblických svedectvách o stretnutiach zabitého Mesiáša s bežnými ľuďmi po jeho zmŕtvychvstaní. Je to, samozrejme, predmetom osobnej viery. Nikoho k viere nemôžeme donútiť. Môžeme však s ľuďmi okolo nás hovoriť o tom, čo viera pre nás veriacich ľudí znamená. A pozvať ich k nej naším spôsobom života.
To je tak trochu koncentrát toho, čo napísal kresťanský autor Richard Rohr: „František sa stal živým a šťastným pozvaním celého ľudstva dokonca aj za príliš tesnými hranicami kresťanstva, namiesto vylučujúceho vyhadzovača stojaceho pri stále otvorených bránach neba.“
Súcit a spravodlivosť
Návštevy Vatikánu, osobné stretnutia vládcov s pápežom a čakanie sveta na to, čo povie, je symbolickým vyjadrením rešpektu k inštitúcii, ktorá už dávno nemá silu vymáhať svoje pravidlá cez verejné exkomunikácie či strach z inkvizície. Aj pápežove posolstvá sú skôr informáciou o stave sveta ako záväzným príkazom.
Na pápeža Františka bol svet v nedeľu 20. apríla 2025 zvedavý aj preto, lebo sa práve zotavoval v domácej liečbe po dlhodobej hospitalizácii. Pri požehnaní Urbi et Orbi jeho slová zazneli len slabo. Svoje posolstvo však podčiarkol o deň neskôr, keď zomrel.
Volanie Františka po súcite s tými, čo dnes trpia, a po spravodlivom a trvalom mieri podčiarkujú, že práve súcit a spravodlivosť sú začiatkom cesty k rešpektovaniu dôstojnosti každého človeka. Teraz pri sledovaní jeho nekrológov v podaní rôznych spravodajských servisov má svet príležitosť si to ešte lepšie uvedomiť. Aj implementovať to do konania verejne aktívnych ľudí. A vyžadovať to od nich. Namiesto skratkovitového populizmu je tu ako vážny imperatív trvalá snaha o porozumenie druhej strany a spravodlivé riešenie každej situácie.
Populizmus maskovaný kresťanstvom
Spravodajský servis mal v nedeľu predpoludním k dispozícii fotografiu zo stretnutia pápeža s americkým viceprezidentom, ktorý sa netají tým, že jeho verejné pôsobenie je motivované jeho vierou a katolíckym presvedčením. A dávkovaním lásky k blížnym podľa blízkosti k vlastnému „kmeňu“.
J. D. Vance ako „energicky“ argumentujúci katolík bude v priebehu mandátu aktuálneho prezidenta USA často citovaný populistami a fanúšikmi „deportácií“ súcitu a spravodlivosti z každodenného fungovania americkej spoločnosti. Určite viac ako František s jeho univerzálnymi akcentmi a potrebou rešpektovať každého človeka a dobro celého sveta.
Jeho stretnutie s pápežom Františkom deň pred jeho odchodom ostáva pre dnešný svet „po Františkovi“ symbolickou výzvou. Zvlášť pre kresťanov, ktorých životy inšpiruje skôr súcit, spravodlivosť a spolupráca. Je to výrazný kontrast oproti konaniu triumfalistického, individualistického a kresťanstvom maskovaného populizmu.
Zraniteľnosť ako súčasť neomylnosti
Ide o to, aby s pápežom Františkom neodišiel zo života kresťanstva ten tón a prístup k svetu a jeho bolestiam, ktorý stelesňoval a v rámci možného uplatňoval počas svojho života práve on. Súčasný svet prijal od Františka niekoľko neomylných konštatovaní, ktoré súvisia so širším ľudovým chápaním učenia o pápežskej neomylnosti. Tým navždy zmenil katolícku konverzáciu. Nikdy už nebudeme môcť ísť úplne späť. Pápež hovoril aj veci, ktoré sa mnohým katolíkom nepáčili, a aj tradicionalisti neraz povedali, že pápež sa mýlil.
Nikto už nemôže povedať, že platne zvolený pápež so všetkým, čo to implikuje v kohokoľvek mysli, nepovedal to, čo František vo svojich rozhovoroch. Tieto veci budú citované ešte dlho, hoci nie sú dogmami. Sú už súčasťou dát, ktoré majú autoritu podobne ako evanjeliá a treba ich brať do úvahy.
Ako písal aj Richard Rohr: „Neurobil to až tak v zmysle doktrinálnych alebo morálnych tvrdení, ale jednoducho len v zmysle radikálnej zmeny štýlu, osoby a dôrazu, ktorý v sebe nesie ,ironicky‘ obrovskú substanciu.“ O tom, ako nemôže súdiť gejov a lesby, či o tom, že za zneužívaním viery na sebecké ciele treba hľadať korupciu a privilegované postavenie kléru. Alebo aj o tom, ako opakovanie dezinformácií a lží je podobné koprofágii ako pojedaniu vlastných exkrementov.
Nie je jedno, kto bude pápežom
Svet mal dvanásť rokov pápeža, ktorý hovoril osobne, čestne, pastoračne, bez toho, aby sa hral na slovíčka. Bol to pápež, ktorý sa nebál byť zraniteľný vo svojej cirkvi, ktorú videl a viedol počas svojho pontifikátu ako poľnú nemocnicu. Svoju zraniteľnosť nepredstieral.
Pýtal sa a hľadal odpovede v miestnom kontexte cirkvi v Nemecku, vo Francúzsku, v Argentíne, Indonézii či Japonsku. Alebo aj na Slovensku, kde sme od neho počuli, že cirkev môže ochorieť, ak sa na svojej ceste zastaví.
Je to teda aj na nás, ktorí sa hlásime ku kresťanstvu v jeho dynamickej katolíckej tradícii, ktorú prežívame a vytvárame našimi životmi a slovami dnes. Nie je však jedno, kto bude za kresťanov katolíkov s mocnými tohto sveta hovoriť ako jej úradný a najvyšší reprezentant. A ako. Duchovný testament Františka je viac ako len spomienka na jeho otvorenosť, láskavosť a dobrotu. Kto chce a vie, môže sa za voľbu nového pápeža modliť.
Arzenál láskavého súcitu a spravodlivosti
Kto má na modlitbu iný názor a neverí, že ňou môže zmeniť čo i len seba, môže sám pre seba či svoje okolie hovoriť o svojich preferenciách. Chceme veriť, že súcit a spravodlivosť sa stanú tým arzenálom, s ktorým vatikánske konkláve vstúpi po Františkovi do zápasu o lepší svet. Návrat pred Františka už možný nie je. To však neznamená, že sa o to v rámci katolíckeho kresťanstva nebudú mnohí snažiť.
Sila osobného svedectva Františkovho pontifikátu spočíva práve v tom, že svedomie a osobné presvedčenie je to, čo môže svet aj cirkvi pretvárať zvnútra. Nádej, že sa to môže podariť, je v tom, že tých, ktorí budú voliť nového pápeža, vyberal za kardinálov práve František. Odkaz „synodality“ ako spoločnej cesty, ktorú ako cestu k autentickej a praktickej službe svetu ukazoval František, je práve v tom. Kráčame ďalej po ceste vo vzájomne komunikovanom súcite a spravodlivosti voči svetu a ľuďom.
