Udalosť týždňa
František. Z rôznych mediálno-komunikačných indícií sa dá vytušiť, že globálny presah rozlúčky pápeža – v miliardách účastných a sledujúcich – tromfne aj Alžbetu II. Rôzne prvenstvá (napríklad Neeurópan), ktoré sa viažu na Františkov pontifikát, jeho odchod rozširuje o to, že v nesmierne sekularizovanom prostredí jeho výkon dostáva konsenzuálne pozitívne hodnotenia.
Liberáli zvonka oceňujú či aspoň rešpektujú „voľnomyšlienkarstvo“ Františka (teda až na interrupcie). Kresťanskí konzervatívci z vnútro- aj mimocirkevných luhov a hájov síce majú určitý pocit nedostatočnosti v kultúrno-hodnotovej sfére, ten si však kompenzujú dobrým pocitom z antiglobalizačného ducha „teológie oslobodenia“, z ktorej Františiek vzišiel a ktorú doniesol z Argentíny až do Ríma.
Udalosť II
Krach mierotvorcu. Podmienky prímeria, ktoré predoslal Trump – ani sa nečervenal – ako „americký návrh“ , sú dobré akurát na to, aby stáli ako výsmech všetkým (aj slovenským) „chcimírom“, bielym holubiciam a inej obskúrnej, „koaficoidnej“ verejnosti.
Uznanie Krymu za súčasť Ruska, štyri ďalšie regióny (ktoré agresori celé ani nedobyli!) Rusom a ďalšie sú dôkazom nad dôkazy, že rokovať s Putinom bolo nezmyslom, zbytočné od začiatku, nikdy to význam nemalo. Ak maximum, ktoré Trump, Rubio, Wittkoff dokázali z Putina vytlačiť, by Ukrajina nikdy nemohla a nemôže prijať, čo by asi riešil „neamerický“ návrh prímeria? Ak je cieľom agresie kapitulácia protivníka, niet o čom rokovať.
