Autorka je výskumná pracovníčka Amnesty International Slovensko
Autor pracuje v Európskom centre pre práva Rómov
Už presne desať rokov je Slovensko pod drobnohľadom Európskej komisie pre porušovanie práva EÚ pre diskrimináciu rómskych detí vo vzdelávaní. No prax sa zásadne nemení. Rómske deti sú naďalej vzdelávané oddelene – v triedach či školách, bežných aj špeciálnych.
Na Slovensku je v súčasnosti podľa údajov ministerstva školstva 468 základných škôl v riziku segregácie. Slovenské súdy za posledné roky vydali niekoľko rozhodnutí, v ktorých potvrdili existenciu segregácie na konkrétnych školách.
Vláda však napriek tomu namiesto odstránenia tejto závažnej formy diskriminácie – na čo sa koniec koncov Slovensko zaviazalo aj medzinárodnými zmluvami – zavádza reformy a politiky, ktorých potenciál v tomto smere je prinajmenšom otázny. V niektorých prípadoch dokonca môžu konkrétne opatrenia segregáciu posilniť.
Legislatívne zmeny ako definícia segregácie či zavedenie povinných desegregačných štandardov môžu na prvý pohľad pôsobiť ako krok vpred v boji so segregáciou. Problém je, že tieto opatrenia sú zatiaľ len na papieri. Dokonca školy, v ktorých sa vzdelávajú výlučne rómske deti, môžu nové štandardy splniť bez toho, aby zaviedli do svojej praxe akékoľvek zmeny. Z pohľadu zákona bude všetko v poriadku, realita však zostane nezmenená.
Zároveň pribúdajú opatrenia a politiky, ktoré namiesto začleňovania vytvárajú nové formy oddeľovania. Rozšírenie právneho nároku na materskú školu síce vytvára nové kapacity, no ak sa škôlky budujú priamo v segregovaných komunitách, výsledkom je okrem možného nárastu „zaškolenosti“ detí aj ešte skoršia separácia. Úvodné ročníky namiesto nultých ročníkov opakujú ten istý mechanizmus – predĺženie separácie. A tzv. rómske národnostné školy sa javia len ako normalizácia niektorých segregovaných škôl pod záštitou ochrany menšinových práv, pričom absentuje záruka dobrovoľnosti či ukončenia sociálneho vylúčenia.
Rómske deti v takzvaných školách v riziku segregácie vo vyššej miere opakujú ročníky, dosahujú horšie vzdelávacie výsledky a častejšie končia školskú dochádzku predčasne. Tieto školy majú zároveň slabšie vybavenie, nedostatok priestoru či dvojzmennú prevádzku – všetko faktory, ktoré znižujú šancu na kvalitné vzdelávanie. A pritom finančné prostriedky ďalej plynú aj do škôl, ktoré vylučovanie udržiavajú.
V čase, keď Slovensko čelí žalobe na Súdnom dvore EÚ za porušenie európskeho antidiskriminačného práva, vzniká dôvodná obava, že zdanlivý súlad s legislatívou komunikovaný ako desegregačné opatrenia sa stane nástrojom na zachovanie vylúčenia. Všetky tieto opatrenia – ak nie sú súčasťou komplexného a jednotného plánu s jasnými cieľmi, dátami a zodpovednosťou – neznamenajú krok vpred.
Problematický je aj spôsob, akým ministerstvo školstva monitoruje segregáciu na školách. Namiesto zberu a následného spracovania etnických dát v anonymizovanej forme využíva len tzv. proxy (zástupné) údaje, a to napriek tomu, že zberu týchto údajov ministerstvu nič nebráni. Ministerstvo by k nemu malo pristúpiť čím skôr, a to nielen na základných školách, ale aj na stredných školách či školách pre žiakov so zdravotným znevýhodnením. Obavu vyvoláva aj skutočnosť, že ministerstvo zoznam základných škôl v riziku segregácie zachováva v tajnosti a neposkytlo ho doposiaľ ani Štátnej školskej inšpekcii, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri monitorovaní a prijímaní opatrení na odstránenie segregácie.
Slovensko nepotrebuje reformy, ktoré vytvárajú inovatívne kategórie, výnimky, reťazenie pilotných projektov a paralelné štruktúry na kreatívne nové formy segregácie. Potrebuje dôsledný monitoring, spravodlivé financovanie a ukončiť paralelné dráhy vo vzdelávaní. Inak bude segregácia nielen pretrvávať, ale bude čoraz sofistikovanejšia.
Autorstvo článku vychádzalo zo správy Oddelení a nerovní: Správa o (ne)riešení segregácie rómskych detí na Slovensku.
