Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Tri magické udalosti ma v posledných dňoch zasiahli natoľko, že som začala uvažovať o akejsi vyššej moci, ktorá ich spája. Zdanlivo nemajú nič spoločné.
Na pohrebe pápeža Františka, ktorý nedokázal priblížiť mier na Ukrajine ani o kúsok, sa zišli prezidenti Donald Trump a Volodymyr Zelenskyj a zdá sa, že sila okamihu pohla aj Trumpom. Začal karhať Rusko a ak mu to vydrží, bude to historická chvíľa.
Dva dni pred Františkom mal pohreb môj guru, priateľ a kolega, ktorý môže za to, že vôbec píšem – Jaromír Štětina, nazývaný „dedo“ alebo jednoducho Mirek. Zomrel tak, ako nechcel. V posteli.
Založili sme spolu Epicentrum, agentúru monitorujúcu ľudské nešťastie v rôznych krajinách. Jeho zásluhou som precestovala kus sveta a videla toľko bolesti, že to na jeden priemerný život naozaj stačí. Naučil ma odovzdávať správy o biedach nášho sveta tak, aby aspoň niektoré donútili čitateľov a divákov zamyslieť sa, ako sa zlu postaviť a zmierniť jeho následky.
Tretia magická udalosť je presne tou, ktorá patrí do arzenálu Epicentra. Je alarmujúca a vedie k otázkam o podiele na smrti štvorročného ruského chlapčeka, ktorého tisíce kilometrov od ukrajinského frontu zabil americký obrnený transportér.
Pod päsťou ruského vojaka
Stalo sa to v Chabarovskom kraji. V Komsomoľsku na Amure, meste, ktoré je tak ďaleko na východe, že je v ňom o sedem hodín viac ako v Moskve, usporiadali výstavu vojenskej techniky. Bola to korisť ruských vojakov z Ukrajiny. Expozícia pýchy a hrdinstva ruských vojakov, ktorých väčšina sveta považuje za okupantov.
Na to, čo sa podarilo „našim statočným chlapcom“ ukoristiť u „zákerných Ukrajincov“, sa prišli pozrieť adolescenti aj mamičky s deťmi, oteckovia so synmi, ktorým ukazovali, čo kde stlačiť, aby mohli zabíjať iných ľudí. Deti vyvaľovali oči a túžili byť ako oteckovia.
Výstavu slávnostne otvorili v piatok. Prišli miestni hodnostári, nechýbala ani filiálka štátnej televízie Rossija1.
„Tieto autá a obrnené transportéry podporovali na bojovom poli pohyb nepriateľskej pechoty,“ hlása reportérka. A dáva slovo miestnemu dôstojníkovi, ktorý zmysel výstavy vysvetľuje takto: „Usporiadali sme ju s cieľom výchovy mládeže k vlastenectvu a popularizácie hrdinských činov našich vojakov z Východného vojenského okruhu.“
Reportérka dodáva: „Naťáci“ si vylámali zuby na pästi ruského vojaka.“ A ďalší muž v uniforme dopĺňa: „Hovorili, aké sú to neporaziteľné zbrane, ale my si s touto technikou vieme poradiť.“
Akoby to boli prorocké slová. V sobotu prišiel na výstavu otec so všetečným štvorročným chlapčekom. Vstup zadarmo, veď ide o výchovnú akciu.
Spolu si prezerali techniku vyrobenú prevažne v členských štátoch „nepriateľskej aliancie NATO“. Napríklad v USA, vo Veľkej Británii a v Turecku.
Niektoré autá mali pokrčené plechy a vymontovaný motor, obrnené vozidlá boli často obhorené a pôsobili ako hroby tých, ktorí v nich pravdepodobne zahynuli.
Na akcii však žiadna pohrebná nálada nevládla. Skôr povznesená, veselá až víťazoslávna. Veď front je deväťtisíc kilometrov ďaleko, tak aký strach.
Pomsta ukrajinsko-amerických nacistov
Deti boli nadšené. Liezli na nepriateľskú techniku, kto našiel otvor, vnikol do útrob. Imitovali streľbu aj explózie. Rodičia spokojne pozorovali budúcich hrdinov.
Chlapček s otcom sa zastavili pri americkom pásovom obrnenom transportéri M113. Chlapec si ho chcel obzrieť zozadu. Postavil sa priamo k otvoru, ktorým vchádza posádka. Bolo zatvorené. Lenže poklop sa zrazu z ničoho nič otvoril. Všetkou silou nepriateľskej techniky udrel chlapca do hlavy a prakticky ju rozpolil.
Na chlapčekovo telo položili transparent a čakali na pohrebné auto. Po čase výstavu obohnali páskami. Neotvorených poklopov tu bolo ešte dosť na to, aby sa tragédia mohla zopakovať.
Podľa očitých svedkov boli v transportéri v čase nešťastia ďalšie deti. Strkali sa, stláčali a ťahali všetko, čo sa dalo. To ony vyklopili dvere.
Iná verzia hovorí, že sa poklop otvoril sám, azda pod vplyvom akejsi vyššej moci, americkej pomsty a ukrajinskej zákernosti.
Je to magické, myslí si časť účastníkov diskusií na sociálnych sieťach. Je to mystické, je to odplata, je to zjavná snaha zničiť ruský národ zabíjaním jeho najlepších synov.
Vecnejší účastníci diskusií o smrti dieťaťa pod americkým transportérom sa domnievajú, že zo systému vytiekla hydraulická kvapalina a ťažké dvere vypadli samy.
Pravdou je, že nikto z organizátorov, medzi nimi väčšina vojakov slúžiacich vo Východnom vojenskom okruhu, nebránil nadšeným rodičom, aby vykladali deti na tanky a vojenské nákladiaky, fotili ich aj seba a jasali, ako to ich ratolestiam na nepriateľskej technike pristane.
Z tankov preliezačky, zničme nepriateľa!
Rozhodnutie o tom, že ukoristená vojenská technika z Ukrajiny prejde tisíce kilometrov celým Ruskom, aby si na ňu obyvatelia ruského Ďalekého východu mohli siahnuť a byť pyšní na svoju armádu, vydal priamo minister obrany Andrej Belousov na žiadosť chabarovského gubernátora Dmitrija Demiašina.
Takto sa to robí! Od raného detstva chlapcom ukazovať, čo možno v živote dosiahnuť! Mysleli si zrejme, keď prikazovali vynaložiť nemálo energie a peňazí na prevoz šrotu z jedného konca najväčšieho štátu sveta na druhý.
Nie, nie je to jediná výstava zničenej techniky z ukrajinského frontu. A všetky sa tešia mimoriadnej pozornosti rodičov a ich detí.
