Povedať, že Petrovi Pellegrinimu sa roztrhlo vrece s vrátenými zákonmi, by bolo prehnané, tri je za takmer rok od inaugurácie stále skromné číslo.
Navyše, covidové amnestie ani renta pre generálneho prokurátora neohrozujú životné záujmy koalície ani jej hlavného článku – Smeru.
Amnestie sú vyložene marketingovým nástrojom, ktorým sa symbolicky vracia k jednému zo zdrojov svojej väčšiny, teda nezvládnutému riadeniu pandémie. A keďže ide o marketingový nástroj, hmatateľné výsledky sú štvrtoradé, kľúčový je odkaz voličom: páchali sa na vás krivdy.
Koalícia má nového rebela. Ako Pellegrini vetuje zákony v porovnaní s Čaputovou a Kiskom Čítajte S rentou je to už komplikovanejšie. Smeru totiž viditeľne záleží na tom, aby mal Maroš Žilinka motiváciu umožniť voľbu svojho nástupcu ešte pred termínom riadnych parlamentných volieb.
Lenže aj keby renta neprešla, Smer má široké možnosti motivovať ho inak.
Tak či onak, hlasovanie v parlamente bude ďalším testom, či Pellegrini bude konať v súlade so slovami, aspoň na chvíľu odloží Ficovu tašku a zákony zablokuje aj v parlamente.
Za iných okolností by takáto argumentácia nemala zmysel – prezident už svoje možnosti vyčerpal, keď zákon vrátil. Teraz je na rade parlament a jeho rozhodnutie predsa nemožno pripisovať prezidentovi.
Ibaže tu sa nerozprávame o ústavných kompetenciách prezidenta, ale politických pákach Pellegriniho.
A po prihliadnutí na ne platí, že keby Pellegrini chcel, parlament by jeho veto rešpektoval. Stačia na to totiž zo tri-štyri hlasy, bez ktorých koalícia stráca „tvrdú“ väčšinu 76 hlasov. A prinajmenšom časť poslancov Hlasu má voči Pellegrinimu natoľko silný záväzok a rešpekt, že by jeho vôľu prejavili v hlasovaní.
Pripomeňme, že zvlášť pri vrátení covidových amnestií Pellegrini siahol po veľmi silných slovách. V podstate povedal, že ohrozujú verejný poriadok a nabádajú na porušovanie zákonov.
V tom sa s ním dá dokonca aj súhlasiť, podstatné však je, že keď raz také čosi povie, majú tomu zodpovedať nasledujúce kroky. Ak Pellegrini môže zabrániť ohrozeniu verejného poriadku a nabádaniu na porušovanie zákonov, no tak to urobiť musí.
Teda, formálne nemusí, veď preto tu o tom píšeme. Ale opäť tým potvrdí, že mu išlo len o lacné gesto odporu. Také, ktoré nenaplní obsahom a nebude riskovať nepohodlie v podobe sporu s Ficom. Teda, že politiku vníma výhradne ako prostriedok napĺňania osobných potrieb a ambícií.
Pri takej predstave by sa niekomu zatajil dych, my sme si zvykli. Ale zvládli by sme si aj odvyknúť.
