Autor je spisovateľ a teológ
Tridsaťpäť rokov po druhej svetovej vojne patrilo Nemecko medzi najbohatšie štáty sveta a ostalo medzi nimi aj po zjednotení s východnou časťou krajiny. Jeho východisková pozícia sa nedá porovnávať s ničím, čo sme predtým poznali. Nacistická diktatúra vyvraždila vlastné židovské obyvateľstvo a milióny nemeckých mužov zahynuli na fronte.
Nemecké mestá zničilo spojenecké bombardovanie a z mnohých, ako v Drážďanoch, zostalo stáť len niekoľko budov. Nemecko nemohlo príliš nadviazať na vojnovú ekonomiku, jeho priemyselná a dopravná infraštruktúra boli zničené rovnako ako mestá a železnice.
Napriek tomu netrvala povojnová obnova Nemecka ani pol storočia, ako sa spomína v súvislosti s východnou Ukrajinou zničenou ruskou armádou, ale dve desaťročia.
Nemecko sa spamätalo, my nie
Tragická olympiáda v Mníchove vítala návštevníkov a atletické delegácie z celého sveta v novej krajine. V obnovenom a demokratickom západnom Nemecku, ktoré neskôr preorientovalo schopnosť nápravy na zaostávajúce východné Nemecko.
Bezprecedentná obnova zničenej krajiny bola výsledkom práce všetkých občanov s jasným cieľom a jasným plánom.
Československá a neskôr slovenská ekonomika mali v roku 1989 za sebou devastačnú skúsenosť z centrálneho plánovania a polovojenskej ekonomiky sovietskeho typu, ktorú v okupovaných štátoch zaviedla Moskva. Napriek tomu mohla nadviazať na predvojnovú štruktúru priemyslu a poľnohospodárstva.
Okrem lokálnych výnimiek sme nemali zdevastované fabriky a železničnú infraštruktúru, mohli sme začať pracovať. Výsledkom veľkých politických posunov sme sa stali členským štátom Európskej únie, no úsilie jednej politickej generácie zmarila neschopnosť nasledujúcich garnitúr sústredene pracovať, mať dlhodobý plán a cieľ a urobiť z práce niečo viac ako sprofanovaný komunistický sviatok podobný Medzinárodnému dňu žien.
