Autor je sociológ
V poslednom čase sme si zvykli uvažovať o politike Donalda Trumpa, najmä ekonomickej, ako o zmätku a iracionálnosti. Dokonca ani renomovaní komentátori si s Trumpom a jeho chaosom nevedia dať rady.
Bývalý minister financií Ivan Mikloš napríklad píše o Trumpovom „ignorantstve, arogancii a diletantizme“. Iste, zavedenie rozsiahlych ciel, ich následné pozastavenie a zdanlivo náhodné zvyšovanie či znižovanie na prvý pohľad nedáva zmysel.
A Trumpova kryptomena $TRUMP (či kryptomena $Melania podľa prvej dámy) pôsobia, naopak, príliš jednoducho, ako prostý podvod – grift, ako vravievajú Američania. Iracionálnosť Trumpovho konania je však zdanlivá a vychádza z toho, že ekonomické konanie máme tendenciu chápať len ako spôsob konania, ktorého cieľom je racionálna maximalizácia zisku.
Trumpovu politiku však nemožno analyzovať bez toho, aby sme vnímali, že ekonomické konanie je formou sociálneho konania, ktorým politici a političky utvárajú svoju verejnú persónu a nadväzujú vzťahy s publikom. Trumpove clá a hry s kryptomenami môžeme vyhodnotiť len vtedy, ak vnímame miesto tejto politiky v širšom ideologickom projekte MAGA (Make America Great Again) hnutia a – najmä – v kontexte jeho vnútorných hierarchií a toho, ako sú legitimizované.
Aj v sociálnej vede sa pritom vzťah medzi ekonomickým konaním a legitimitou, teda systémom príbehov a symbolov, prostredníctvom ktorých sa moc stáva prijateľnou a zrozumiteľnou, často zanedbáva. Celkom pochopiteľne tak nerezonuje ani v širšej verejnosti.
Lúpiť, loviť, darovať
Pri analýze vzťahu medzi legitimitou a ekonomickým konaním sa však môžeme zachytiť prác jedného z klasikov sociologického myslenia, Maxa Webera, z ktorého diela dodnes prežilo najmä rozdelenie legitimity na racionálno-legálnu, tradičnú a charizmatickú.
Trumpov druhý nástup možno – opäť – opísať ako príklad vzostupu charizmatickej osobnosti. Je asi nepochybné, že v Trumpovi jeho nasledovníci a nasledovníčky nevidia len bežného politika, ale moc mu prepožičiavajú preto, že veria v jeho „nadprirodzené, nadľudské či aspoň mimoriadne schopnosti“, ako charizmu opísal Weber.
Dôležité je, že charizma je vo svojom jadre nielen vierou v mimoriadnosť vodcovskej osobnosti, ale predovšetkým vzťahom k tejto osobnosti (hoci nezriedka v podobe dojmu). V moderných byrokratických štátoch alebo tradičnej monarchii môžete spokojne prežívať aj bez toho, aby ste pociťovali intenzívny vnútorný vzťah k štátnej ideológii či štátnemu aparátu, stačí ho rešpektovať. V charizmatickom hnutí – či už je politické, alebo náboženské – však bez osobného vzťahu k lídrovi či líderke nemáte miesto.
