Autor je právnik
Ochrana medveďa hnedého bola donedávna jedným z najvýraznejších úspechov, ktoré sme ako spoločnosť pri ochrane prírody dosiahli. V hustote medvedej populácie s prehľadom porážame krajiny ako Rusko či USA. Bez toho, aby to vyvolalo väčšiu pozornosť, sme sa stali svetovou medveďou veľmocou. Tento úspech však nie je zdrojom spoločnej hrdosti, ale nevraživosti a napätia v spoločnosti.
Cesta k tomuto stavu nebola ani jednoduchá, ani priamočiara a ani neodráža skutočné názory väčšiny obyvateľov.
Spolužitie v číslach
Staršie prieskumy ukazujú, že 83 percent obyvateľov podporuje tvrdenie, že medveď (aj vlk a rys) patria do voľnej prírody. Viac ako tri štvrtiny respondentov (vrátane 70 percent ľudí zamestnaných v horách) si myslelo, že poľovanie na tieto šelmy by malo byť prísne regulované.
Na druhej strane z odpovedí vyplynulo, že ľudia majú z medveďa strach a považujú ho za nebezpečného (60 percent), pričom obyvatelia v mestách majú pozitívnejší postoj (53 percent) ako ľudia na vidieku (36 percent), čo vyplýva aj z toho, že majú negatívnejšie skúsenosti (škody, stretnutia).
Verejnosť tému nepodceňuje – 90 percent respondentov si myslí, že sa jej má venovať osobitná pozornosť. Až 92 percent ľudí by sa chcelo dozvedieť o veľkých šelmách viac a existuje kladný vzájomný vzťah medzi vedomosťami a stupňom akceptácie.
Obavy zo spolužitia s medveďom vrátane jeho premnoženia boli prítomné neustále, dávno pred nástupom sociálnych sietí. Napríklad Adela Banášová na ne vtipne reagovala aj vo svojej knihe Zabudnuté slovenské rozprávky napísanej v roku 2002 (kapitola Poľovník je pánom lesa). Tieto obavy sa však s dnešnou toxickou situáciou nedajú porovnať.
Keď si v roku 2019 kandidát ĽSNS Marek Belák dal do programu odstrel tisíc medveďov, vyvolalo to v spoločnosti takú vlnu rozhorčenia, že ho ĽSNS (Kotleba!) z kandidátky stiahla. Šéf zásahového tímu Jaroslav Slašťan v rozhovore uviedol: „Ešte pred troma rokmi, keď sme plánovali problémového medveďa usmrtiť, chodili za nami miestni ľudia a prehovárali nás, aby sme ho niekde previezli a pustili na slobodu.“
V roku 2023 už bola situácia diametrálne odlišná. Odstrel medveďa vypĺňal v médiách letnú uhorkovú sezónu pred voľbami a politici sa z tejto témy snažili profitovať. Čo spôsobilo takú zmenu v priebehu takého krátkeho obdobia?
Chybné argumenty
Pred niekoľkými rokmi sa viacerí politici z okrajových častí politického spektra začali profilovať proti opatreniam na ochranu prírody (za zmienku stojí aj to, že pri hľadaní témy skúšali aj ochranu prírody). V tom čase problém nemal ani zďaleka súčasnú dramatickú podobu a bol relatívne veľký priestor na primeranú reakciu.
Ako teda vyzerala informačná stratégia a komunikácia po tom, ako sa témy chopili extrémisti? Žalostne.
Problém sa nechával vyhnívať. V roku 2022 sa do diskusie zapojil z pozície ministra životného prostredia Ján Budaj výrokom, že medvede nezabíjajú ľudí, sú to vegetariáni a prípadná nehoda je zriedkavejšia, ako majú poľovníci medzi sebou. Podobná argumentácia, že viac zranení spôsobia diviaky, psy a pod., sa začala objavovať pravidelne. Neprekvapivo nezabrala.
Skúsili ste niekedy upokojiť človeka, ktorý sa bojí pavúkov, tým, že diviaky a psy na Slovensku zabijú viac ľudí? Vyskúšajte si to – nebude to fungovať. Je to klasický príklad whataboutizmu.
Uvedené vyjadrenia zároveň vyvolali pocit, že minister nemá záujem riešiť problém. Spôsob komunikácie bol minimálne neprezieravý, ak nie priamo urážlivý. Medzi riadkami sa naznačovalo, že občania v skutočnosti nevedia správne posúdiť situáciu a riziko.
