Na náš kontinent sa vrátila vojna (vyhlásenie veľvyslancov)

Tento mesiac si pripomíname 80. výročie porážky nacistického Nemecka v najničivejšom konflikte, akému kedy ľudstvo čelilo. V auguste si potom pripomenieme aj výročie kapitulácie Japonského cisárstva z roku 1945, a teda konca druhej svetovej vojny.

Keď teraz uvažujeme nad koncom vojny v Európe, musíme si uvedomiť aj dnešnú tragickú realitu: celoplošnú vojnu, ktorá sa na náš kontinent opäť vrátila. Odmietnutie Ruska uznať právo svojho suseda robiť suverénne rozhodnutia v zahraničnej politike, ktoré vyvrcholilo inváziou na Ukrajinu, je silným mementom, že historické lekcie nie sú nikdy samozrejmosťou.

Víťazstvo nebolo absolútne

Rozhodnutia prijaté po konci druhej svetovej vojny mali zabrániť opakovaniu takýchto konfliktov. Vznik Organizácie Spojených národov a prijatie jej Charty bolo zakotvením kolektívneho záväzku voči územnej celistvosti a suverenite členských štátov, záväzkom k mierovému urovnaniu konfliktov a zároveň zákazom použitia násilia.

Americký Marshallov plán potom pomohol obnoviť zničené ekonomiky západnej Európy a brettonwoodske inštitúcie zaviedli hospodárske riadenie založené na pravidlách v snahe podporiť stabilitu medzi národmi. NATO – základný kameň transatlantickej bezpečnosti – chráni ako garant obrany členských štátov náš mier už viac ako 75 rokov. A napokon Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (CSCSE) a neskôr jej nástupnícka Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) mali dôležitú rolu pri budovaní dôvery a stability aj pri predchádzaní konfliktov a manažovaní kríz.

Múdrosť tých, ktorí formovali povojnový svet, je v týchto neistých časoch dôležitejšia ako kedykoľvek predtým. Pri dnešnej spomienke by sme však nemali myslieť len na lídrov minulých čias, ale aj na milióny bežných mužov a žien, ktorí sa obetovali – mnohí zaplatili svojimi životmi – za slobodu a demokraciu. Ich víťazstvo nebolo absolútne.

Nacistické Nemecko bolo síce porazené, no veľká časť Európy zostala v zovretí iného represívneho režimu. Sovietsky zväz zohral významnú rolu pri porážke fašizmu, ale jeho dohoda s Nemeckom (tzv. pakt Molotov – Ribbentrop) viedla medzi rokmi 1939 – 1941 k rozdeleniu Poľska na dve časti, k nevyprovokovanému útoku na Fínsko a tiež k nelegálnej okupácii Estónska, Litvy a Lotyšska.

Sovieti následne zaviedli vlastnú autoritársku moc nad polovicou kontinentu, čím zradili túžbu tých, ktorí bojovali za skutočné oslobodenie. Slová „sloboda“ a „oslobodenie“ boli potom na desaťročia poznačené touto realitou.

Lekcia sa opakuje na Ukrajine

Ľuďom, ktorí bojovali za demokraciu v druhej svetovej vojne, dlhujeme nesmierne veľa. Veľa Slovákov spolu so spojencami bojovalo zo vzduchu aj na zemi, mnoho iných sa zapojilo do Slovenského národného povstania a nespočetné množstvo odbojárov bojovalo naprieč Európou, napokon aj v samotnom Nemecku.

Títo muži a ženy riskovali všetko, keď sa postavili nenávistnej ideológii rasovej nadradenosti, totalite a krutosti. Ich odpor pomohol vytvoriť svet, v akom žijeme, a zanechal dedičstvo, ktoré aj naďalej stojí na našich demokratických hodnotách.

Boj našich predkov je lekciou, ktorú sa učí každá generácia nanovo. Že za slobodu sa oplatí bojovať bez ohľadu na cenu. Túto lekciu si ťaživo uvedomili tí, ktorí boli roky uväznení za železnou oponou. A rovnakú lekciu, žiaľ, dnes vidíme opäť – na Ukrajine. Tak ako sa naši predchodcovia postavili tyranii, máme aj my povinnosť zachovať ich odkaz a zveriť zodpovednosť za ochranu demokracie našim deťom. História nám ukázala, čo sa stane, keď sa agresia ponechá bez kontroly. Toto je pravda, na ktorú nesmieme zabudnúť.

Signatári sú veľvyslanci Albánska, Belgicka, Českej republiky, Dánska, Estónska, Fínska, Francúzska, Grécka, Holandska, Chorvátska, Kanady, Litvy, Lotyšska, Luxemburska, Nemecka, Nórska, Poľska, Portugalska, Rakúska, Rumunska, Severného Macedónska, Slovinska, Spojeného kráľovstva, Španielska, Švajčiarska, Švédska, Talianska a veľvyslanectvo Islandu.