Autor je spisovateľ a bývalý riaditeľ Slovenského literárneho centra
V konkurenčnom médiu upútal moju pozornosť článok, ktorého titulok sa začínal: Elitní atléti sa stretli v poli ďaleko od ľudí. Potešil som sa. Konečne niekto napísal o téme, ktorá mi už pár mesiacov kazí náladu.
Lenže potom som si článok otvoril a zistil som, že nie je smutnou víziou budúcnosti slovenskej atletiky, ako som sa nazdával. Pýtate sa, prečo by v budúcnosti slovenská špička kráľovnej športu mala zápoliť niekde na lúke za mestom?
Niekedy okolo Vianoc mi udrel do očí iný článok, ktorý hlásal, že bratislavské Pasienky sa stanú najzdravšou štvrťou v meste. Asi správne tušíte, že išlo o inzerciu propagujúcu nový developerský projekt, ktorý má vyrásť na území medzi jazerom Kuchajda, nákupným centrom kedysi zvaným Polus a športovou halou Pasienky.
Inzertný článok mal podobu rozhovoru s autormi urbanistickej štúdie a nesmeli v ňom chýbať slnkom zaliate vizualizácie, ktoré navodzovali dojem, že cieľom projektu je vznik nového parku, a nie výstavba stoviek bytov.
Zo štadiónu ostanú len sutiny
Obyvateľ Bratislavy sa pri čítaní rozhovoru mohol cítiť povznesene, keďže podľa developera sú Pasienky „športové mesto s európsky jedinečným potenciálom“. Autori rodiacej sa urbanistickej štúdie sa tiež zdôverili, že územie Pasienkov je veľké, ale „veľká je aj naša ambícia, čo všetko tak má byť a zostať“.
No potom som narazil na miesto, kde na rovinu povedali, čo buldozéry zrovnajú so zemou. A bolo mi jasné, že slová o jedinečnom európskom potenciáli sú len marketingovými táraninami. Ak sa totiž zámer developera zrealizuje v predstavenej podobe, z atletického (a futbalového) štadiónu s kapacitou 12-tisíc divákov, na ktorom Sergej Bubka skočil dva svetové rekordy, ostanú len sutiny. Bratislava bude pravdepodobne jediná európska metropola bez atletického štadiónu so štyristometrovou dráhou a hľadiskom, ktoré by mestu a športovému zväzu umožňovali zorganizovať významnejšie súťažné podujatie.
