Autor je bývalý poslanec NR SR, vedie impaktový investičný fond a pôsobí ako hosťujúci profesor na Sciences Po v Paríži a Hertie School of Governance v Berlíne
Na Nový rok 1990 predniesol Václav Havel svoj prvý veľký prezidentský prejav. V jednej z najslávnejších pasáží povedal:
„Naše země nevzkvétá. Když jsem nedávno letěl do Bratislavy... viděl jsem komplex Slovnaftu a hned za ním velkoměsto Petržalku... Žádná četba statistik, které mám k dispozici, by mi neumožnila rychleji a snadněji pochopit stav, do něhož jsme se dostali.“
V inom vystúpení označil panelové sídliská ako „králikárny“, v ktorých sa dá len prespávať alebo pozerať televízia.
Už o šesť rokov prekoná ponovembrová sloboda dĺžkou trvania komunistický režim. Napriek tomu Petržalka dodnes stojí a tamojšie byty sa predávajú za dvesto- až tristotisíc eur – sumy, za aké si kúpite podobnú rozlohu mimo širšieho centra aj v Berlíne či v Bruseli.
Slovnaft je stabilne treťou najväčšou slovenskou firmou so ziskom viac ako pol miliardy eur ročne a teraz napriek odporu ochranárov a bratislavských komunálnych politikov presadzuje projekt veľkej spaľovne.
Čo sme sa naučili po revolúcii
Havel bol za života aj po smrti uctievaný. Jeho vízia ochrany tradičného, pekného, malého a ekologického nadväzovala na myšlienky mnohých romantikov, ktoré v populárnej kultúre najlepšie zosobňujú Tolkienovi hobiti. Po revolúcii sa pretavila do zákonov na ochranu životného prostredia, ako aj do posilnených práv ľudí v rámci stavebného konania či do decentralizácie moci smerom k samosprávam.
Najdôležitejšia však bola samotná zmena režimu, ktorá napriek všetkým nedokonalostiam zásadne zvýšila vynútiteľnosť už predtým existujúcich zákonov od štátu či podnikov.
Vďaka tomu je dnes, rovnako ako v iných vyspelých štátoch, nepomerne jednoduchšie zastaviť veci, ktoré ľuďom prekážajú. Naučili sme sa slovo participácia, také cudzie tradičnej slovenčine, že sme ho nedokázali preložiť ani nahradiť.
Rovnako si už nevieme predstaviť, že by veľká univerzitná nemocnica fungovala desaťročia bez kolaudačného rozhodnutia, ako to urobili komunisti v osemdesiatych rokoch s Ružinovom.
Výzvou sa, naopak, stalo postaviť niečo veľké a komplikované. Ako radi pripomínajú novinári, za tridsaťpäť rokov od Nežnej revolúcie pribudla v celej krajine prvá väčšia nemocnica až minulý rok vďaka Pente.
Do železničnej infraštruktúry išlo za ostatných dvadsať rokov odhadom neuveriteľných päť miliárd eur – pri takej investícii by Číňania dokázali jazdiť aspoň do Popradu rýchlosťou 250 km/h. My sme radi, keď Slovenská strela ide aspoň ako v roku 1937.
