Je mi ľúto, že Robert Fico utrpel zranenia. Je mi ľúto všetkých pocitov, ktorými si musel prechádzať po streľbe cestou do nemocnice a ešte aj dlho potom. Moju ľútosť nijako neznižuje, že ako novinárka kritizujem jeho kroky a správania pred atentátom alebo po ňom. Je možné mať v sebe tieto rôzne postoje a má ich väčšina novinárov napriek obrazu, aký o nich Robert Fico vytvára.
Zároveň novinári sa zaujímajú o Ficov zdravotný stav, lebo je to ich povinnosť a práca. Nie preto, že chcú strkať prsty do Ficových rán alebo zverejňovať detaily lekárskych správ. Ani preto, že ich cieľom by bolo premiéra odstaviť.
Zaujímajú sa preto, lebo premiérove rozhodnutia zasahujú milióny ľudí. Stačí si predstaviť, aké má človek limitované fungovanie už len počas bežnej chrípky, pri bolestiach kĺbov, zubov alebo iných zdravotných problémoch. V prípade Roberta Fica hovoríme o strelných zraneniach a následnom či už fyzickom, alebo duševnom stave.
Takže neplatí premiérovo vyhlásenie, že do jeho zdravotného stavu nikoho nič nie je. Najmä, ak na poslednú chvíľu mení svoj program, má emočné výbuchy a jeho politické okolie prejavuje obavy ohľadne mentálnej izolácie premiéra.
Verejnosť nechce kľuky, chce informácie
Princípy informovania o zdravotnom stave politikov sa formovali desaťročia, kým sa vytvoril štandard, ktorý platí v demokraticky fungujúcich krajinách. Zdravie prezidentov a premiérov nie je téma výlučne pre bulvár, zaujímajú sa o to seriózne médiá. Médiá majú povinnosť informovať o zdraví verejných predstaviteľov a v demokratických krajinách to aj robia.
Navyše zdravotný stav politikov nemá byť predstavením na hrádzi, kde politik urobí zopár kľukov, napne svaly, rozoseje silácke reči a národ je spokojný. Toto informovanie nemá byť lynčom ani „odvolávaním“ predstaviteľa. Nemá to byť ani demonštráciou slabosti alebo nevhodnosti. Má to byť seriózny proces posúdenia, či politici sú naďalej spôsobilí vykonávať svoje náročné povinnosti.
V autokraciách je zdravotný stav prezidenta, premiéra, kráľa, ústredného tajomníka alebo miestodržiteľa, podľa toho, ako sa nazýva panovník s absolútnou mocou, absolútnym tabu, keďže súčasťou ich imidžu je nadľudská sila. Títo domnelí „nadľudia“ chcú vyvolávať rešpekt aj demonštráciou fyzickej sily. Akoby choroba bola slabosťou, popritom nie je, len si vyžaduje odbornú pomoc.
