Pred osemdesiatimi rokmi došlo k bezpodmienečnej kapitulácii nacistickej Tretej ríše a ku koncu vojny v Európe. Podpísali ju zástupcovia spojeneckých armád Spojeného kráľovstva, USA a ZSSR a nemeckého vrchného velenia v Berlíne vo štvrti Karlshost 8. mája večer, podľa moskovského času už 9. mája.
Definitívny koniec druhej svetovej vojny nastal až kapituláciou Japonska podpísanou 2. septembra 1945, po zhodení amerických jadrových bômb na Hirošimu a Nagasaki, ktoré zlomili japonský odpor.
Fakt, že vznikla a do konca vojny fungovala protinacistická koalícia Veľkej Británie, USA a ZSSR, ku ktorej sa postupne pridalo okolo päťdesiat štátov a odbojových hnutí vrátane Slovenska prostredníctvom SNP, bol daný bezohľadnými cieľmi vojny zo strany nacistického Nemecka. Tie neboli stanovené v druhej polovici 30. rokov, ale už v päťbodovom programe NSDAP z 20. februára 1920, a boli hlbinnou príčinou Hitlerovej agresívnej politiky.
Jej programom bolo – a to by sme si mali stále pripomínať, aby sme nezľahčovali fakt kolaborácie s jeho režimom – dobytie nového životného priestoru na Východe aj na Západe a jeho bezohľadná germanizácia, systematické vyhladenie celých národov a etnických skupín a zotročenie tých skupín obyvateľstva, ktoré nemali byť podrobené genocíde.
A to na základe domnelej rasovej výnimočnosti nemeckých übermenschov – nadľudí, ktorí si o sebe mysleli, že sa k podľuďom môžu, ba musia správať takto kruto. Svedčí o tom historikmi zrekonštruovaný tajný Generalplan Ost.
Pol milióna vyvraždených Slovákov
Tieto zločinné ciele potrebovali na svoju realizáciu aj zločinecké metódy. Očisťovanie od nežiaducich živlov, k akým sa rátali najmä príslušníci inteligencie okupovaných krajín a opozične zmýšľajúci ľudia, či od rasovo menejcenných živlov, ku ktorým sa zaradili najmä Židia, ale aj Rómovia a príslušníci niektorých slovanských národov, sa dialo na základe Norimberských rasových zákonov a prostredníctvom koncentračných táborov, ktoré genocídu uskutočňovali priemyselným spôsobom.
Konečné riešenie židovskej otázky malo byť sprevádzané vyčistením východného priestoru o dve tretiny aj viac pôvodného obyvateľstva s tým, že zvyšok mal byť ponemčený tak, aby o sto rokov žilo v Európe nie 80, ale 250 miliónov Nemcov.
Ani Slovákov, Tisov „Hilfsvolk“, teda „pomocný národ“, nečakala po vojne nijako radostná budúcnosť. Vzhľadom na staré prepojenie Slovenska s Nemcami malo dôjsť k ponemčeniu za predpokladu, že budú odstránené „rasovo nevhodné a rušivé živly“ v počte asi 500-tisíc.
Akým spôsobom, to si Slováci vyskúšali na vlastnej koži jednak prostredníctvom deportácií do koncentračných táborov, jednak cez represálie najmä po vypuknutí SNP. Potom malo stačiť 100-tisíc rodín z ríše, aby Slováci dostali novú vedúcu vrstvu, ktorá by ich definitívne spojila s nemeckým národom.
Nevyhrali by ani Sovieti, ale ani Američania
Práve skutočnosť, že hitlerovskému Nemecku išlo o svetovládu a zničenie a zotročenie celých národov, že vo vojne išlo doslova o biologické prežitie stoviek miliónov ľudí a o zachovanie elementárnych základov ich dovtedajšieho spôsobu života, viedla k vytvoreniu antifašistickej koalície. Teda aj k úzkej spolupráci medzi USA, Veľkou Britániou a ZSSR, hoci o Stalinovom režime nemali spojenci žiadne ilúzie.
