Autor je teológ, probačný úradník a komentátor
Ministerstvo kultúry odmieta tvrdenia, že kultúra padá. Slovenské národné divadlo, filharmónia aj banskobystrická opera bývajú vypredané. A národné múzeum má rekordné tržby.
Takýto excelový pohľad klame. Tržby rastú, ale kultúrnosť upadá.
Rezort kultúry sa rozhodol zabojovať spôsobom výrobcov ložísk alebo – buďme milosrdnejší – prevádzkovateľov multikín a zábavných parkov. Ľudia chodia, kupujú lístky, a tak sa netreba ničím trápiť. Kritici sú len bandou večne nespokojných, frustrovaných a spolitizovaných.
Kúpiť si lístok na predstavenie SND však naozaj neznamená podporu Martiny Šimkovičovej. Presne naopak, ide (okrem obyčajného záujmu) aj o prejav solidarity s hercami a spôsob, akým ukázať nezávislosť od politickej moci.
A finta s tržbami je v pocovidových rokoch trápna. Rastú, pretože ľudia sa vracajú a lístky sú čoraz drahšie.
Slovenská kultúra žije nie vďaka, ale napriek ministerstvu a jeho šéfke. Príťažlivosť krásy (divadelnej, obrazovej či inej) odolá onakvejším nástrahám.
Definitívne ju nepoložili totalitné režimy a komunistickí cenzori. V najhoršom prípade sa umenie presťahovalo do undergroundu, kde prispelo k rozvoju ostrovov pozitívnej deviácie.
Šimkovičovej ministerstvo nedokáže zrušiť kultúru, ale podarilo sa mu mimoriadne odporným spôsobom rozbiť kultúrnosť.
V ohrození sú vzťahy a očakávanie, že výnimočne talentovaní a schopní prirodzene patria na výslnie. Arogancia, s akou robia personálne zmeny, rúca slušné spôsoby a znechucuje tých, ktorí by sa chceli teraz alebo v budúcnosti angažovať.
Dovoliť nominantom v Rade Fondu na podporu umenia odvolať riaditeľa pre jeho vernosť pravidlám priamo neohrozí predaj vstupeniek, ale nivočí kultúrnosť ako spôsob spolužitia a napredovania.
Svet kultúry nie je možné umelo rozdeliť na jeho aktérov (hercov, výtvarníkov, kurátorov či organizátorov) a ich „zákazníkov“, ktorí si na webe kúpia vstupenky.
Hospodárske výsledky kultúrnych inštitúcií sa dotýkajú len jednej časti. Samozrejme, že publikum je dôležité. Ale ak raz herci v divadle zhasnú a výtvarníci sa vyberú ukazovať obrazy do cudziny, potom už nebude na čo kupovať vstupenky.
Kultúra nepadne za jednu noc, je to postupná erózia a miestami neviditeľný úpadok.
Naivita počítačov vstupeniek je odzbrojujúca. Tí, ktorí by chceli rozprávať o tom, čo ďalej, zrazu naplno precítia rozdielnosť mentálnych svetov. Účtovníkov treba, ale nemajú na to, aby sa venovali víziám.
Je vrcholom absurdity, že milovníka divadla a krásnych obrazov bude pri najbližšej návšteve kultúrnej ustanovizne strašiť predstava, ako jeho desať či dvadsať eur zneužije na alibi ministerka nekultúry.
