Deň matiek som zakaždým odtrpela, pretože ho považujem za sviatok vďaky, ale nie pravdy. Sviatok recitácií a papierových kvetov, piesní o mamách, ktoré varia, láskajú, starajú sa.
Karafiáty za pôrod a nástrih hrádze, za boľavé prsníky, koláče z piesku a rožok so šunkou v obedári, pretože v spoločenskom obraze slovenskej matky prevažuje sentimentálna idealizácia, akoby samotné materstvo bolo cnosťou a pritom je to činnosť formujúca osudy.
Kult matky, ktorý sa sformoval v našom priestore na počiatku 20. storočia, bol úzko spätý s ideológiou národa. Uväznili sme ju medzi Panenku Máriu a Martu z Betánie, čiže medzi rodičku a premotivovanú gazdinú.
Ježišova matka pritom predstavuje obdivuhodný prípad. Veď to bola mladá žena, ktorá súhlasila, že sa stane slobodnou matkou v patriarchálnom svete, že bude mať dieťa bez chlapa. Svoje áno nepovedala Bohu prírodných zákonov, ale Bohu totálneho paradoxu a počala úplne mimo existujúcej normy.
