Autorka je spisovateľka
Nedeľa popoludní, nakúkam do televízneho programu – na jednotke Adam Šangala a potom, čo to vidím? – rusko-československo-nemecko-maďarský film z osemdesiateho deviateho – Boj o Moskvu.
Nechcem veriť vlastným očiam a zapnem telku. Stojím pred obrazovkou a dvíha sa mi žalúdok. Film vraj dávajú pri príležitosti osemdesiateho výročia konca druhej svetovej vojny.
Na Slovensku sa všetky oslavy nesú v intenciách toho, na čo sme boli zvyknutí pred Nežnou revolúciou. Pokrytectvo, lož a pátos zabalené do ruskej zástavy.
Z filmu sa valí toľko pátosu, hrdinskí dobrí Rusi, čo oslobodzujú, také boli časy a tvorcovia museli urobiť to, čo si vedenie strany objednalo. Ešte aj v roku 1985, dávno po prevalení kultu osobnosti, no Stalin ako dobrý báťuška družne diskutujúci so svojimi generálmi alebo sŕkajúci čaj s ovocím. Vojenské scénky akože z generálnych štábov sovietskych alebo aj nemeckých sú naaranžované, teatrálne, akože prinášajú pohľad do zákulisia, no vzbudzujú úplne opačný dojem, je jasné, že takto to isto nebolo.
Čo sa to tu s nami stalo?
Premiér sa prechádza po Červenom námestí, podáva si ruky s ľuďmi, na ktorých je vydaný medzinárodný zatykač, s ktorými sa európski lídri odmietajú stretávať a zhovárať, lebo majú ruky od krvi, no vraj nie ako premiér, ale ako predseda strany Smer, teda nie v našom mene, niektorí z koalície to tvrdia, „len“ v mene svojich voličov, čiže vlastne... ako premiér...
Koalícia sa však napriek nezhodám nerozpadne, buričom opäť zapchajú huby peniazmi, čo nesmrdia, a ten ich „nesmrad“, ako hovorí Jacques Brel, nám naďalej bude stúpať do nosa.
