Atentát na premiéra je kolektívna trauma, ktorá má dosah na väčšinu občanov bez ohľadu na to, či niekto súhlasí s postojmi Roberta Fica, alebo ho kritizuje za spôsob, akým konzumuje moc.
Ľudia sa pozerali na záznam streľby na premiéra nespočetnekrát. Znovu a znovu. Niektorí neverili tomu, čo videli, veď lídri krajín sa zabíjali v Amerike, nie na Slovensku. Dookola si kládli otázky, čo sa vlastne stalo a aké to môže následky na ich životy.
Odpoveď, ktorú dostali od predstaviteľov vlády, bola: opozícia a novinári svojou nenávisťou voči Robertovi Ficovi podnietili snahu o jeho likvidáciu.
Nezáleží na tom, koľkokrát zopakovali novinári, komentátori, predstavitelia mimovládnych organizácií alebo aj niektorí politici z opozície, že je im úprimne ľúto, čo sa stalo Robertovi Ficovi. Autori vládneho príbehu im udelili rolu nenávistných štváčov.
Prvý inštinkt novinárov bol pozbierať dehumanizujúce vyjadrenia z úst Roberta Fica. Alebo citovať Ľuboša Blahu, podpredsedu vládnej strany, ktorý keby mal onemieť vždy, keď začne šíriť nenávisť a dezinformácie, hovoriť o handrách a prostitútkach, tak by už nikdy nič nepovedal. Čakali však na prvý verejný prejav Roberta Fica.
Premiér rozhodol, že nebude zmierenie, kým sa každá kritika neutíši a národ ako jedno telo nepriľne k premiérovi a nebude ho všemožne podopierať na jeho ceste. Demokracia však nie je na tento typ zmieru uspôsobená, ak ju zranený líder vlastne rozkladá.
Smer spustil kampaň pred výročím atentátu, ukázali Ficove jazvy Čítajte Nebude zmier, osedláme traumu
Odvtedy sa predstavitelia vlády snažia vyžmýkať z tejto tragédie aj posledné kvapky krvi, aby odstrašili opozíciu a novinárov od kritiky vlády. Nechcú liečiť kolektívnu traumu, chcú ju prehlbovať, chcú, aby voliči mali neustály pocit ohrozenia, chcú, aby sa identifikovali s Ficovými ranami. Chcú, aby táto trauma pracovala v ich prospech.
Lenže spoločenské traumy slúžia svojim živiteľom len dočasne. A vždy prinášajú zhoršenie atmosféry v spoločnosti.
Ukázal to aj prieskum agentúry NMS pre denník SME, podľa ktorého sa atmosféra v spoločnosti rok po atentáte na Fica zhoršila. Dokonca sa na tom vzácne zhodujú voliči koalície aj opozície: päťdesiatšesť percent opýtaných si myslí, že atmosféra v spoločnosti sa zhoršila, a len tri percentá vidia zlepšenie.
Keby mali platiť Ficove podmienky zmieru, novinári by ho nemohli kritizovať za jeho cesty za masovým vrahom Vladimirom Putinom a občianska spoločnosť by nemohla zvolávať protesty na podporu Ukrajiny, nášho suseda, ktorého Robert Fico obviňuje nepomerne častejšie ako skutočného agresora.
Prieskum: Aj voliči Smeru vidia u Fica po atentáte zmenu k horšiemu Čítajte Trauma obetí streľby
Mnoho ľudí, ktorí prežijú pokus o vraždu, máva nočné mory, sú neustále v strehu, vracajú sa im okamihy tragédie v najnečakanejších momentoch, vyhýbajú sa situáciám, ktoré im pripomínajú útok.
Podľa Národného centra pre posttraumatickú stresovú poruchu (PTSD) sa až u 28 percent ľudí, ktorí boli osobnými svedkami hromadnej streľby, vyvinú spomínané symptómy. Robert Fico nebol len svedkom, ale objektom takej streľby.
Preživšie obete streľby môžu určitý čas po tragédii pociťovať fyzické príznaky ako tras, potenie či nespavosť a ešte dlho potom dezorientáciu až intenzívny strach.
Takáto udalosť môže narušiť presvedčenie človeka o bezpečí a spravodlivosti sveta, môže dokonca spochybňovať aj tie presvedčenia, na ktorých budoval svoj systém hodnôt, a začať úplne všetko podriaďovať pocitu svojej ochrany.
Keď pred prezidentskými voľbami atentátnik v Pensylvánii postrelil ucho Donalda Trumpa, ktorý len o vlások unikol smrti, diskusia sa sústredila na to, ako táto udalosť ovplyvní výsledok volieb. Ozvali sa však aj odborníci a upozorňovali, že spoločnosť by sa mala zaoberať aj tým, ako táto udalosť ovplyvní mentálne zdravie samotného Trumpa.
Nie preto, že ho chceli okamžite eliminovať – ak Trumpa nezastavili obvinenia zo zneužívania moci, ťažko si predstaviť, že by jeho voličov ovplyvnila diskusia o tom, či ich favorit neutrpel PTSD. Ale preto, že uznali náročnosť situácie, v ktorej sa ocitol.
Ficova trauma
Na Slovensku odborníci na mentálne zdravie zašli ďalej a svoje obavy zo zmien Roberta Fica sformulovali v otvorenom liste, ktorý premiér okomentoval tak, že psychológovia a psychiatri zneužili svoju profesiu.
„Nepochybujem ani sekundu, že podporíte opozičný pokus o slovenský majdan, na ktorom slovenská opozícia s plnou podporou mimovládnych organizácií financovaných zahraničím a protislovenských médií usilovne pracuje,“ odpovedal im Fico v duchu príbehu vodcu pod neustálym útokom nepriateľa.
V spomínanom prieskume som si prečítala aj zistenie, že podľa voličov mal atentát viac negatívny než pozitívny vplyv na Roberta Fica, a zamyslela som sa, či sa dá čokoľvek, čím prejde človek po takejto traumatickej udalosti, nazvať „pozitívnym“.
Potom som si predstavila premiéra, ako sa prihovorí národu a upokojí emócie. Ako si uvedomí bezvýchodiskovosť politiky rozdúchavania strachu, konfrontácie a nenávisti. Ako bude chcieť využiť túto tragédiu na liečbu nielen svojich rán, ale aj rozpoltenosti spoločnosti.
Všetci ho vtedy počúvali, čakali na každé jeho slovo. V tom momente, pred tým prejavom, aj keď ubolený a zranený, Robert Fico mal obrovskú moc.
Nevyužil túto moc. Nikoho neliečil.
Dnes zvoláva bezpečnostnú radu, aby hovoril o nenávisti, ktorej sa mnohí v jeho okolí jednoducho nemôžu vzdať, lebo je to ich jediný spôsob prihovárania sa voličovi.
A čo novinári?
My novinári sme očakávali prvé výročie atentátu na Roberta Fica s obavami. Nie preto, že by sme si mysleli, že niekto zaútočí na ďalšieho politika, ako naznačovala vláda.
Skôr preto, že už po tlačovej konferencii Roberta Kaliňáka a Tibora Gašpara, na ktorej ukazovali fotky premiérových zranení, sme pochopili: chcú, aby tie rany opäť krvácali a umlčiavali opozíciu aj novinárov. Chcú, aby prehlušili všetky ich zlyhania, koaličné krízy, neúspešné konsolidácie, kritiku Kaje Kallasovej a Únie.
Chcú, aby opozícia bola paralyzovaná obvineniami, že oni zasiali semienko zloby do hlavy atentátnika.
A novinári, áno, veď viete, ktorí novinári si želajú koniec Fica a podporia akékoľvek prostriedky. A videli sme Gašpara rozčuľovať sa na tejto tlačovke, ako polícia nerieši nenávistný komentár na adresu Fica, v ktorom ho prirovnáva k Tisovi.
Uveďme však niektoré veci na pravú mieru. Novinári sa dlhé roky sťažovali, aj za čias policajného prezidentovania Gašpara, že polícia neriešila verbálne útoky na ich adresu. Polícia neriešila ani útoky na Jána Kuciaka, nášho zavraždeného kolegu.
Po atentáte na premiéra nás v redakciách zalievalo toľko zloby, vyhrážok a vulgarizmov, že by sme z nich mohli publikovať tisícky správ. Po prvom prejave Fica sa to ešte zhoršilo.
Dlhé roky spomíname na stratu Jána Kuciaka. Tí istí ľudia, ktorí sa teraz snažia využiť atentát proti novinárom a opozícii, výročia vraždy novinára ignorovali alebo nás obviňovali, že spomíname, aby sme útočili na vládu a Fica.
Nikdy sme nenapísali, že atentát sa nestal. Nie sme zdrojom konšpirácií alebo zľahčovania. Nepoznám novinára, ktorý by si neželal uzdravenie Fica, ale poznám mnohých, ktorí budú vždy kontrolovať, ako vládne. Lebo je to ich práca.
