Šéf markizáckych odborov Viktor Vincze končí, v hlavnej spravodajskej relácii už moderovať nebude. Markíza s ním urobila rýchly autoritársky proces podobný tomu, ktorý zažil Michal Kovačič – a spolu s Viktorom prichádza o prácu aj jeho moderátorská kolegyňa Zuzana Čimová.
Pred časom, keď odstavili Michala Kovačiča, sa u nás veľa ľudí chlácholilo tým, že Markíza je „súkromná firma“, ktorá si môže „robiť, čo chce“. Som rada, že dnes už túto vetu v priestore nevídam.
Pribudli však nové pokusy vyhnúť sa nepríjemným pocitom z diania v Markíze – a aktuálne najčastejší znie takto: „Ja Markízu nepozerám, takže mi to môže byť celé jedno.“
Naozaj nám môže byť jedno, čo sa deje v Markíze?
Nepozeraniu Markízy rozumiem. V jej spravodajstve som pracovala dekádu, no doma televízor nemám, takže odkedy som z nej preč, správy nevídam.
Táto televízia však existuje ďalej. A jej Televízne noviny si každý večer zapne zhruba pol milióna ľudí.
Kanál Voyo, do ktorého Markíza preklápa mnohé svoje relácie vrátane spravodajských, má v Česku a na Slovensku dohromady takmer milión predplatiteľov.
Hlava v piesku teda nerieši vôbec nič.
Vyzývať ľudí na bojkot Markízy a Voyo je v dnešnej situácii úplne v poriadku. Tiež by som si priala, aby vedenie pocítilo sankcie za svoje správanie aj na peniazoch.
No myslieť si, že ju stačí ignorovať len sám za seba, je podobné, ako myslieť si, že sa nás netýka stav základných škôl len preto, že nesedíme v lavici žiadnej z nich.
Kto pozerá Markízu?
Ďalší populárny pokus o pozitívne myslenie znie dnes takto: „Markízu už pozerajú iba dôchodcovia, takže mi môže byť jedno, čo sa v nej vysiela.“
Tento argument neplatí. Sledujú ju všetky skupiny obyvateľstva a televízia rozhodne nie je v úpadku, ako si mnohí nahovárame – jej tržby rastú.
Ďalšia vec je, že na dôchodcoch by nám mohlo záležať aj trocha viac. Žijeme tu predsa spolu. A keď niekto zneužíva zraniteľnosť kohokoľvek z nás – či už ide podsúvanie konšpirácií, predražených hrncov a nevýhodných poistiek, alebo o televízne spravodajstvo, v ktorého pozadí sa deje neprávosť –, vždy je to aj naša vec.
Chceme žiť v dobre fungujúcej spoločnosti, nie? Chceme si navzájom dôverovať a spoliehať sa na dodržiavanie pravidiel.
Vo vyspelých demokraciách sa novinárčina považuje za verejnú službu – aj vtedy, keď ju produkuje súkromná televízia. Markíza podniká na základe licencie, ktorá ju zaväzuje na konkrétne povinnosti. A nie je preto jedno, ako zaobchádza s novinármi, ktorí ju tvoria.
O koho sa treba báť?
„Vincze je mladý a šikovný. Ja sa oňho nebojím,“ píšu dnes mnohí ľudia v komentároch. A je to ďalší pokus chrániť svoje prežívanie a obísť vážnosť situácie.
O Viktora sa nebojím ani ja. Sám povedal, že sa dokáže uživiť napríklad ako pilot lietadiel.
Náš aktuálny problém však nie je to, či má Viktor čo jesť, ale to, že ľudia s mocou si opakovane trúfajú zneužívať ju a my im (zatiaľ) nedokážeme klásť účinný odpor.
Premýšľam, ako sa dnes cíti napríklad taká herečka Jana Kovalčíková, ktorá vzala ponuku moderovať Let's Dance po tom, ako z nej odstavili Viktora. A ako sa cíti celé osadenstvo tejto relácie – ľudia z poroty, tanečníci a ďalší účinkujúci. Oni všetci mohli vyjadriť solidaritu s novinármi (ako to urobila Adela Vinczeová), no nespravili nič.
O Viktora sa teda ozaj báť nemusíme, no o nás všetkých áno.
Tento príbeh nie je vec jednotlivcov. Je o hodnotovom úpadku televízie s dlhoročnou históriou, o úpadku spoločenských noriem, na ktoré sme sa spoliehali, a tiež o neochote prejaviť našu solidaritu s inými.
Je to príbeh o zraniteľnosti demokracie v našej krajine.
