Autorka je režisérka
Keď sa režisér Martin Frič v máji 1935 prechádzal Terchovou, bol v Kristových rokoch. Na jednom z úzkych políčok zbadal pehavé chlapča okopávať zemiaky a spravil z neho prvého slovenského detského herca.
Fričov Jánošík predstavuje zásadný medzník v dejinách našej kinematografie, symbolický začiatok filmového rozprávania so slovenským tematickým a personálnym zázemím. Predstavuje reflexiu zakladajúceho gesta, v ktorom sa slovenská filmová kultúra začína artikulovať ako autonómna entita.
V jej centre stáli Paľo Bielik ako Jánošík a Andrej Bagar ako gróf Šándor. Bielikov Jánošík predstavoval spravodlivosť zakorenenú hlboko v krajine, jazyku, geste. A Bagarov gróf Šándor nebol iba antagonistom, bol princípom brániacim poriadok, akokoľvek nespravodlivý.
V retrospektíve možno toto herecké stretnutie chápať aj ako predzvesť neskoršej ideovej a kultúrnej konfrontácie, pretože Bielikovi a Bagarovi darovali dejiny o dekádu neskôr aj druhé dejstvo. Tentoraz neboli iba postavami, ale aktérmi SNP.
Bielik nakrúcal autentické frontové udalosti, jeho dokumentárne zábery zachytávali boj s nacistami nie ako mýtus, ale ako konkrétny dejinný akt odporu. Bagar sa zasa presúval povstaleckým územím v autobuse Frontového divadla a režíroval výstupy, ktoré boli formou odporu. Bagara a Bielika Povstanie definitívne posunulo od reprezentácie k realite.
