Autor je politický poradca a stratég
Je rozdiel, či niekto pripraví o život alebo o zdravie iného človeka z nedbanlivosti, v afekte, alebo úmyselne?
K páchateľovi ako spoločnosť pristupujeme diferencovane: aký typ pomoci potrebuje, aký druh ochrany od neho má mať spoločnosť alebo aká je s ním nádej na ďalšie občianske spolunažívanie.
V Dobrom ráne 12. mája sa Tomáš Prokopčák opýtal šéfredaktorky SME Beaty Balogovej: „Vidíme špeciálnu politickú operáciu na vyradenie Slovenska z Európskej únie a NATO, alebo je Fico iba naivný?“
Odpovedala bez zaváhania: „Myslím, že neplatí ani jedno, ani druhé.“ Vraj on je len proste taký, autenticky proruský.
Niekto povie, že motivácia premiéra je nepodstatná. Rozhoduje výsledok, nie cesta, akou sa k nemu dostaneme. V tomto prípade považujem takýto názor za neprimerane bezstarostný, pretože motivácia predznamenáva nasadenie.
Najskôr triviálne
Ak sa na niečom zhodujú euroatlantické globálne hviezdy politického punditizmu, tak na tom, že svet vletel do bezpečnostnej hmly. Má to byť nový koncert paralelných ambícií geopolitických hráčov: prerozdeliť si svet vrátane novej „dotknuteľnosti“ hraníc. Európa je jednou zo záujmových destinácií.
Máme aj niekoľko návodov, ako čítať staronové pravidlá a metódy. Autorstvo univerzálneho pravidla sa pripisuje Thoukydidovi: „Silní robia, čo môžu, a slabí znášajú, čo musia.“
Pokiaľ ide o metódy, z jednej strany ide o široko interpretovateľný art of the deal s otvoreným koncom, ale aspoň jedno sa zdá isté: Európa je v poradí priorít Donalda Trumpa a jeho viceprezidenta očividne niekde na konci záujmu.
Z druhej strany sme nepochybne na poprednom mieste záujmu, aj s nami zaobchádzajú transparentne. Moskva svoje požiadavky voči Európe sformulovala koncom roku 2021 takto: stiahnuť NATO za európske hranice z roku 1996.
Rozhodnosť a metódy, aké sú pripravení používať na dosahovanie cieľov, demonštrovali za úradovania aktuálneho doživotného prezidenta opakovane. Naposledy vojnou proti Ukrajine, s pôvodným cieľom obsadiť hlavné mesto a dosadiť tam svoju vládu. Odvtedy cieľ nespresnili, hovoria mu „odstránenie prvotných príčin“.
Zato mentálne nastavenie establishmentu v USA a verchušky v Rusku voči Európe/EÚ sa javí podobné. Najprimeranejšie sa javia výrazy dešpekt a opovrhnutie.
Pobočník prezidenta USA, entita škótsko-írskeho pôvodu, o svojom vzťahu k Európe/EÚ informuje pravidelne, jeho bos to má v hlave uložené takto: „The European Union was formed in order to screw the United States.“
Celkovo sa o Európe/EÚ vyjadrujú obaja horšie ako o Rusku a Číne dokopy. S odporom a bez rešpektu.
Echo Moskvy
Z druhej strany propagandisti moskovskej verchušky podobný sentiment predvádzajú po večeroch v tamojšej televízii. Hlavné európske mestá tam bombardujú na mape virtuálnymi strategickými atómovkami, vyjadrujú sa výrazmi a formulujú ambície, ktorých sa nedopúšťali ani voči „bidenovskej“ Amerike.
Necenzurovaný rozsah tohto hnusu na oficiálnej úrovni je k dispozícii na sociálnych účtoch podpredsedu Bezpečnostnej rady Ruska Dmitrija Medvedeva.
Nastavenie ruskej propagandy stojí zato doplniť aj ruskými punditmi a verejnými intelektuálmi serióznejšej povahy (väčšinou v emigrácii), ktorých sa nedá podozrievať z negramotnosti. (Niektorí majú lepšie informácie z Moskvy aj lepšie osobné kontakty na Západe ako slovenský minister zahraničných vecí, o vzdelaní a rozhľade nehovoriac.)
Utiahnutí na youtubových kanáloch opisujú strategický cieľ moskovskej moci ako (spolu)ovládať Európu, respektíve EÚ rozdeliť, oslabiť a ovládnuť. Nahrubo povedané, do európskeho priestoru opäť napochodovať s pôvodnou silou ZSSR.
Toľko každému dostupné triviality.
Teda každý informovaný a prakticky politicky uvažujúci človek, za akého Roberta Fica považujem, si musí všimnúť, že zatiaľ čo suverenít a štátností ako Portugalsko, Holandsko alebo Švédsko sa pravidlá a metódy silných hráčov tohto sveta týkať nebudú doslova bezprostredne, Slovensko je na rane bezprostredne a doslova.
K robustnosti slovenskej suverenity
Osobitne po nástupe Donalda Trumpa do druhého výkonu mandátu globálne hviezdy politického punditizmu aj ich lokálne varianty hľadajú historické analógie v dejinách 20. storočia. Keby sa venovali Slovensku osobitne, museli by uznanlivo konštatovať pozoruhodne rýchlokvasený vývoj aj jeho odvrátenú stranu.
K robustnosti slovenskej suverenity a štátnosti v súčasných hraniciach by sa zmienili, že tie hranice neboli vyjadrením základného princípu, ktorým sa pri ich vytýčení po prvej svetovej vojne argumentovalo, totiž právom národov na sebaurčenie.
Boli hybridom, pôvodne zakresleným v strategickom záujme dnes už neexistujúceho štátu. A keďže prebudené národno-štátne ambície sa opierajú aj o historické hranice, hocikto by si mohol pomôcť postrehom, že súčasné slovenské hranice sú „do značnej miery umelé“ (In: R. Holec, Trianon).
