Autor je teológ, probačný úradník a komentátor
Šéf Literárneho centra Gustáv Murín sa na pražskom knižnom veľtrhu postaral o škandál. Vysmial sa z Václava Havla a feminizmus zapísal na zoznam totalitných ideológií. Dourážal reportérku Respektu a celú nedeľu zo súkromného e-mailu vypisoval nepochopiteľné absurdity jej šéfredaktorovi.
Murín sa pridal k tým, ktorí systematicky nivočia národnú hrdosť a nahrádzajú ju pocitmi trápnosti. Okrem toho v Prahe bude mať slovenské strápňovanie vždy špeciálny charakter.
Mnohí si na to pamätajú. Keď na sklonku minulého storočia zavítali do hlavného mesta bývalého federálneho partnera, prvá otázka miestnych znela: „A co Mečár?“
Opýtaní sa buď začervenali, alebo horlivo vysvetľovali, že Slovensko je viac ako hulvát na čele vtedajšej vlády. Priaznivci Vladimíra Mečiara sa zotavovali z Pasienkov, a tak do Prahy cestovať nezvykli.
Česko je pre väčšinu Slovákov najbližším referenčným rámcom. Naopak to neplatí. Zásluhou okolností a psychológie malého brata je pocit akéhokoľvek „víťazstva“ nad Českom bonusom úspechu – od hokeja až po euro.
Víťazstiev je máličko. A väčšinou sú iba náhodné alebo také, o ktoré sme sa nezaslúžili. Ešte aj euro „sa uvarilo” skôr na jachte ako v odvážnom prístupe Slovákov.
Gustáv Murín priniesol do Prahy kúsky Incheby (s jej škandalóznou Bibliotékou) a najhoršiu možnú podobu takzvanej slovenskej emocionality, v ktorej sa vo výbušnom kokteili mieša primitívna hrubosť s povrchnosťou.
Samozrejme, že ide o charakterové črty dotyčného. Na čele verejnej inštitúcie (organizácie ministerstva kultúry) sa však stáva profesionálnym Slovákom i ambasádorom, ktorého zlyhania prestávajú byť osobné. To platí aj počas víkendov a bez ohľadu na to, či si dokáže v nedeľu otvoriť pracovný e-mail.
Národná hrdosť sa rozpadáva pri mocenských nájazdoch (a pracovných cestách) Fica, Murína či Blanára a Šimkovičovej. Prezentácia Slovenska v ich podaní má absurdný obsah a škaredé, v lepšom prípade smiešne formy.
Nie je možné s nimi racionálne polemizovať. Ich tuposť je zrejmá a snaha racionálne ju dokazovať je márna.
Dokonca až kontraproduktívna, pretože potom sa ich tuposti dostáva viac vážnej pozornosti. Aj na hnusnom počasí sa predsa ľudia vedia zhodnúť bez toho, aby pozerali teplomery alebo rátali oblaky na nebi.
Murínova trápnosť na rozdiel od iných veľkých geopolitických prešľapov zasahuje slovenských návštevníkov Prahy na citlivom mieste. Česko-slovenskú vzájomnosť si kultúrni ľudia maznajú. Najmenej zo všetkého potrebujú, aby sa rozhovory s českými hostiteľmi zvrhli na debaty v štýle „A co Mečár?“
Murínovo extempore si už nezaslúži viac pozornosti. Podstatné bude zvládnuť veľkú hru o slovenskú pozíciu vo svete. Inak budeme do Prahy chodiť s vízami.
Plzeň budeme dovážať s tristopercentným clom a nebezpeční blúznivci sa od becherovky vrátia k vodke.
