Politické pôsobenie je okrem iného nekončiacou sa skúškou dvoch zručností. Na jednej strane testuje schopnosť ovládnuť znepokojenie a na druhej trafiť mieru, dokedy ešte je morálne či politicky únosné spoločné pôsobenie s úhlavným nepriateľom, teda koaličným partnerom.
Bez ovládnutia znepokojenia totiž nie je možné žiadne spolupôsobenie. Medzi koaličnými partnermi zákonite vznikajú vážne spory – či už majú ideologickú, mocenskú, alebo aj rýdzo, ehm, majetkovú povahu. Vtedy sa dá hodiť o stenu a voliť silné slová, ale potom sa vám každá vláda rozsype.
Zatvárame si cestu k lepšej ochrane zdravia. Podľa prezidenta zbytočne riskujeme povesť Slovenska Čítajte Ak to ako umný politik nechcete, tak buď mlčíte, alebo svoje znepokojenie formulujete tak, aby ste na seba nevyvíjali tlak na vyvodenie konzekvencií. To sa však nedá donekonečna, na tango treba dvoch, a keď k nemu niekto pristúpi ako k nástroju na vašu diskreditáciu, môžete si dočasne zachovať stoličky alebo ľudskú či politickú dôstojnosť.
Hlas si znova, zas a neomylne vybral to prvé.
Vládne rozhodnutie o odmietnutí pandemickej zmluvy je totiž absurditou od začiatku do konca. Už to, že sa jeden z koaličných partnerov nechal prehlasovať, by v normálnom svete bolo príznakom ak nie definitívneho rozvalu, tak vážnej krízy.
Chápete, Smer dvíha prst, nech si SNS (či Hlas) nedovolí prehlasovať ho v parlamente s opozíciou, a potom prehlasuje partnera aj bez opozície. A Hlas si to nechá, lebo „rešpektuje väčšinu vo vláde“, ktorá môže existovať len vďaka tomu, že väčšinu vláde zabezpečuje v parlamente.
Navyše, nechá si to vo veci vlastného rezortu, navyše keď sám minister hovorí, že tým vláda ohrozuje verejné zdravie. A ten minister ďalej sedí vo vláde. Z toho sa varí mozog, to sa nemôže, to je proti politickým zákonom a logike.
A potom sa ešte Erik Tomáš, ktorý tam nie je prvý deň, verejne pýta, prečo by mal minister zdravotníctva odstupovať, keď „urobil všetko, čo mohol, v súlade so svojím svedomím“. No veď práve preto!, syčí komentátor priduseným hlasom a bezmocne tlčie čelom do stola.
Keď vládna väčšina ministrovi zdravotníctva nechce v súlade s jeho svedomím chrániť verejné zdravie a materská strana „rešpektuje“, že sa po nej partneri vozia, tak nemôže byť ministrom zdravotníctva. Treba to ešte pomalšie, hlasnejšie alebo ako?
To je predsa malá politická násobilka. Toto nie je len dovolávanie sa zodpovednosti voči občanom. Hoci je to hanba a zločin, pre praktického (cynického, ak chcete) politika je to neprijateľné najmä s ohľadom na vlastné záujmy.
Úplne lapidárne, keď si politik neváži sám seba, nemôže čakať, že si ho budú vážiť voliči. Veď to už si mohli všimnúť aj v Hlase.
