Ferenc Németh je expertom na oblasť západného Balkánu a Péter Krekó je výkonným riaditeľom Political Capital
Hrozba Trumpa 2.0 sa v Európe za posledné tri mesiace výrazne znásobila. Mnohí lídri, zaskočení prvou inkarnáciou, boli ohľadom návratu Donalda Trumpa do Bieleho domu a toho, čo by to znamenalo pre multilaterálne inštitúcie typu NATO a osud Ukrajiny, spočiatku pesimistickí.
Lídri najmä v strednej a východnej Európe a na Balkáne však boli oveľa optimistickejší. Maďarský premiér Viktor Orbán, srbský prezident Aleksandar Vučić a líder bosnianskych Srbov Milorad Dodik rátali s tým, že z Trumpovej administratívy a ideologickej spriaznenosti budú ťažiť.
Hovorili o „zlatej ére“ bilaterálnych vzťahov a nádeji, že Biely dom ich krajinám pomôže „stať sa opäť silnými a úžasnými“.
O možných rizikách však zaznievalo minimum. Napriek opakovaným Trumpovým predvolebným sľubom o nových clách a obchodných obmedzeniach lídri ako Orbán, Vučić či Dodik predpokladali, že ich krajiny budú mať z výnimočných vzťahov s USA výhody – či už formou oslobodenia od ciel, alebo preferenčného prístupu.
Dnes sa však nachádzajú v pozícii „malých hráčov“, ktorí nemajú v rukách žiadne tromfy a sú vystavení tvrdému obchodnému prístupu Washingtonu, kde platí: rešpekt patrí len veľkým a vplyvným.
Druhého apríla, známeho aj ako „Deň oslobodenia“, sa spojenci Donalda Trumpa nedočkali žiadneho zľutovania.
Srbsko zasiahlo ohromujúce clo na export vo výške 37 percent – najvyššie v regióne; na Bosnu a Hercegovinu bola uvalená colná sadzba 35 percent; a Maďarsko, ktorého líder je všeobecne považovaný za spriaznenú dušu nového prezidenta, čelí potenciálnemu 20-percentnému clu na vývoz – ako dôsledok svojho členstva v EÚ a hospodárskych väzieb s Čínou a Ruskom.
Sklamaní Orbán, Vučić a Dodik
Aj Aleksandar Vučić, ktorý dúfal v priaznivejší postoj novej administratívy ku Kosovu a v zrušenie sankcií voči srbskej ropnej spoločnosti NIS, zostal napokon sklamaný. Skutočnosť, že Richard Grenell – osobitný vyslanec Bieleho domu a dlhoročný Vučićov podporovateľ – ho verejne nepodporil v čase celonárodných protestov proti jeho vláde, veľa prezrádza o tom, ako sa nová administratíva vo Washingtone správa k svojim nadšeným spojencom.
V prípade Maďarska, ktorého premiér a vláda otvorene podporovali Trumpov návrat do Bieleho domu, bolo prvých 100 dní jeho druhého funkčného obdobia obzvlášť trpkých.
Orbán predpovedal „fantastickú, skvelú zlatú éru“ maďarsko-amerických vzťahov a hovoril o pozitívnom dopade na „maďarské peňaženky“.
Sotva však mohol predvídať tvrdé clá, pokračovanie amerických sankcií voči členom svojej vlády – vrátane šéfa kabinetu Antala Rogána, ktorý dohliada na tajné služby – či verejné kritiky maďarskej hospodárskej politiky vo vzťahu k Číne a Rusku zo strany republikánov.
Všetci traja lídri naďalej dúfajú, že transakčný štýl novej administratívy je len dočasný a že bilaterálne vzťahy sa časom zlepšia. Pravdepodobne aj preto tak verne napodobňujú americkú politiku a útočia na občiansku spoločnosť a mimovládne organizácie, ktoré čerpali podporu z grantov USAID – v duchu politiky amerického Ministerstva efektívnosti vládnutia (DOGE).
Pod zámienkou zefektívnenia štátnych výdavkov, obrany suverenity a boja proti „woke“ silám rozbehli vlastné iniciatívy, ktoré majú jednak signalizovať ideologickú blízkosť k Washingtonu, jednak umlčať domácich kritikov amerického prezidenta.
Ponižujúce prekážky pre Orbána
Problémom však je, že na obzore sa črtajú ťažké, ba až ponižujúce prekážky. Výdavky Maďarska na obranu a jeho podpriemerné príspevky do NATO zostávajú sporné – a je veľmi pravdepodobné, že na ne americký prezident upozorní v rámci príprav na júnový summit.
Rastúca prítomnosť Číny a Ruska v Maďarsku a Srbsku bude pre Biely dom takisto čoraz väčším problémom. Závislosť od ruských energií zostáva terčom kritiky a americkí predstavitelia už obom krajinám dali jasne najavo, že Čína predstavuje „strategickú výzvu“.
Tento postoj opäť zdôraznil aj prezidentov najstarší syn Donald Trump ml. počas nedávnych návštev Budapešti a Belehradu. Tieto jemné výzvy na odpútanie sa od východných mocností a preferenciu americkej ekonomickej spolupráce sa takmer určite zmenia na oveľa tvrdšie stanoviská, ak nenastane posun v správaní dotknutých krajín.
Realita je taká, že agresívny unilateralizmus, ktorý doteraz definoval druhé Trumpovo funkčné obdobie, ukazuje limity ideologického zbližovania.
Hoci viacerí aktéri v strednej a východnej Európe a na Balkáne naďalej sympatizujú so Spojenými štátmi a vnímajú svoj vzťah s Washingtonom v pozitívnom svetle, súčasný vývoj vyvoláva pochybnosti.
Ak tento trend bude pokračovať, občania môžu začať spochybňovať výhodnosť podpory politiky amerického prezidenta – a môžu dokonca dospieť k záveru, že medzi rastúcim autokratom vo Washingtone a postupne sa upevňujúcimi autokraciami na Východe ich budúca prosperita a sloboda spočíva v inštitúcii, proti ktorej sa Orbán, Vučić a Dodik systematicky vymedzujú: v Európskej únii.
