Autor je dlhoročný vedecký pracovník SAV a občiansky aktivista
Sledujeme alarmujúce prejavy popierania vedeckého poznania. To, že sa u nás začína spochybňovať tvar zemegule, že splnomocnenec vlády s úlohou vyjadrovať sa k okolnostiam okolo covidu-19 je človek, ktorému by v inej krajine dávno odobrali lekársky diplom, že ešte pred pár dňami hrozilo, že Slovensko ako vari jediná krajina na svete bude hlasovať proti pandemickej dohode Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ale aj to, čomu verí veľká časť slovenskej populácie.
Môžeme nad tým zalamovať rukami či neveriacky krútiť hlavou, ale nemali by si sami vedci a vedkyne položiť otázku, či za to nenesú časť zodpovednosti? Či nie sú zoči-voči pavede a tmárstvu, neraz podporovanými z najvyšších miest, príliš pasívni a pasívne? Či majú právo mlčať? A nemám ani tak na mysli prvoplánové témy, ako je obhajoba toho, že Zem je guľatá a človek nepochádza z kukurice.
Tam vari ani nie je o čom diskutovať. Ide mi skôr o principiálnu otázku, či sa vedecká komunita má alebo nemá vyjadrovať ku kľúčovým verejným otázkam a celospoločenským problémom, či vedci majú tvoriť súčasť toho, čomu sa v minulosti hovorilo svedomie národa.
Zobudiť vedcov je ťažké, ale nie nemožné
Sám sa celý svoj dospelý život, teda viac ako päťdesiat rokov, pokúšam skĺbiť rolu človeka pôsobiaceho vo vedeckej sfére s úlohou občianskeho aktivistu. Či úspešne, musia posúdiť iní. V každom prípade sa svojím životom snažím dokázať, že je to možné a potrebné.
Rád by som o tom presvedčil aj kolegov a kolegyne, vedcov a vedkyne. Výsledky tohto snaženia sú nejednoznačné. Nie sú vždy negatívne, ale rozhodne ma neuspokojujú.
Áno, našli by sme pozitívne výnimky z prevládajúcej spoločenskej pasivity vedcov, ale zväčša to bola individuálna angažovanosť, takpovediac, vedcov občanov, najmä v úlohe signatárov rôznych petícií či výziev, napríklad za záchranu Tatier alebo riek, kde by sa dali uviesť stovky mien.
Oveľa zriedkavejšie boli verejne deklarované stanoviská celých vedeckých komunít. Najväčšie vzopätie sme v tomto smere registrovali po veternej smršti vo Vysokých Tatrách v roku 2004, ku ktorej zaujali stanovisko vrcholné vedecké komunity vrátane Snemu Slovenskej akadémie vied či Senátu Univerzity Komenského.
Snem SAV sa dokázal podobne zmobilizovať aj v roku 2010, keď upozornil na závažné riziká a hrozby pre prírodu, ktoré by predstavovalo schválenie vtedajšieho návrhu zonácie Tatranského národného parku. Práve stanovisko Snemu SAV pravdepodobne zohralo kľúčovú úlohu pri rozhodnutí vlády nešťastný návrh neschváliť.
V roku 2016 Predsedníctvo SAV v podrobnom stanovisku podporilo návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko a o tri roky neskôr aj študentské protesty týkajúce sa klimatickej krízy, iniciované Gretou Thunbergovou.
Prečo sú vedci ticho
Covid-19, totálna vojna Ruska proti Ukrajine či násilie dennodenne páchané na Blízkom východe a inde čiastočne zatienili klimatickú, biodiverzitnú či environmentálnu agendu a odklonili od nej pozornosť médií i verejnosti. To však neznamená, že tieto problémy zmizli, práve naopak. V tieni našej (ne)pozornosti napredujú ešte rýchlejšie.
Navyše, po voľbách v roku 2023 sa situácia u nás výrazne zhoršila aj preto, lebo do vedenia príslušného rezortu sa dostali ľudia, ktorým na životnom prostredí a prírode nezáleží, jeho ochrancov považujú za nepriateľov a navyše stihli vymeniť viac ako deväťdesiat percent kompetentných a zväčša zanietených vedúcich pracovníkov a pracovníčok v rezorte za svojich kontroverzných nominantov.
A čo na to vedci a vedecké komunity? Na môj vkus sú príliš ticho. Čiastočne je to pochopiteľné. Vedci sa logicky boja o svoju bezúhonnosť, serióznu povesť, nezávislosť a nestrannosť. A v oblasti, o ktorej tu najmä bude reč, sa boja aj toho, aby neboli označení za takzvaných alarmistov.
Pochopiteľne, že ani ja neagitujem za to, aby sa vedci spoločensky angažovali na úkor vedeckej kvality, teda za to, aby ten-ktorý autor publikoval neoverené fakty, a pritom sa tváril, že sú overené, aby tendenčne prispôsoboval výsledky bádania okolnostiam, alebo aby za každú cenu robil z dosiahnutých výsledkov senzáciu.
Na druhej strane tu máme aj zopár príkladov, že vedci dokázali prekonať opatrnosť či strach a vystúpiť zo svojej bubliny. A nemyslím tým len nedávne gesto početnej komunity psychiatrov a iných odborníkov na duševné zdravie, ktoré si vyžadovalo určitú dávku občianskej statočnosti, ale aj angažovanosť vedcov a vedkýň v oblasti, ktorá je mojou prioritou.
Situácia je zlá, nie je čas mlčať
Sedemnásť vedeckých komunít a do dnešného dňa už okolo tristo vedcov a vedkýň podporou výziev prírodovedcov, spoločenských vedcov a ďalších verejne vyjadrilo vážne znepokojenie z toho, ako sa príslušné ministerstvo, vláda i parlamentná väčšina stavajú k prírode a k jej ochrancom. Ďalšie desiatky verejne vyjadrili svoj názor inou formou.
Nie je to málo, ale ani zďaleka to nestačí. Jednak je podpis pod výzvou iste dôležitým a chvályhodným, ale predsa len viac-menej symbolickým vyjadrením názoru. Dôležitejšia je systematická pozornosť a angažovanosť.
Ešte väčší problém však je doterajšia neochota vrcholných orgánov vedy a vzdelávania na Slovensku odsúdiť praktiky, ktoré sú v zjavnom rozpore nielen s vedeckým poznaním, ale aj s elementárnou odbornosťou. Akoby naša veda v spoločenskej angažovanosti skôr cúvala, než napredovala.
Že by sa nechala zastrašiť, odradiť a znechutiť útokmi moci, rôznych trollov či takzvaných alternatívnych médií? Akoby sa nedokázala zmobilizovať ani tak ako v spomínanom roku 2004, hoci potreba takejto mobilizácie je dnes oveľa väčšia, ako bola vtedy. A to ani nehovorím o tom, že renomovaní vedci sú aj mienkotvorné osobnosti, ktoré by sa mali ozvať aj nad rámec svojej profesie vtedy, keď sa deje zjavná protiprávnosť či nespravodlivosť.
Myslím si, ba som presvedčený, že prevládajúca pasivita vedeckej komunity na Slovensku je chyba, na ktorú v dohľadnej budúcnosti doplatí nielen autorita samotnej vedy, ale celá spoločnosť, naša príroda, krajina, kultúra, klíma a v neposlednom rade i naše zdravie a životy. Lebo situácia napríklad v ochrane prírody a krajiny je dnes taká vážna, ako od roku 1989 vari ešte nebola.
Ak sa teda vrátim k otázke z úvodu, či majú vedci a vedkyne právo mlčať zoči-voči prejavom pavedeckého myslenia a konania, môj názor je jednoznačný: nie!
