Autor je dlhoročný vedecký pracovník SAV a občiansky aktivista
Sledujeme alarmujúce prejavy popierania vedeckého poznania. To, že sa u nás začína spochybňovať tvar zemegule, že splnomocnenec vlády s úlohou vyjadrovať sa k okolnostiam okolo covidu-19 je človek, ktorému by v inej krajine dávno odobrali lekársky diplom, že ešte pred pár dňami hrozilo, že Slovensko ako vari jediná krajina na svete bude hlasovať proti pandemickej dohode Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ale aj to, čomu verí veľká časť slovenskej populácie.
Môžeme nad tým zalamovať rukami či neveriacky krútiť hlavou, ale nemali by si sami vedci a vedkyne položiť otázku, či za to nenesú časť zodpovednosti? Či nie sú zoči-voči pavede a tmárstvu, neraz podporovanými z najvyšších miest, príliš pasívni a pasívne? Či majú právo mlčať?
A nemám ani tak na mysli prvoplánové témy, ako je obhajoba toho, že Zem je guľatá a človek nepochádza z kukurice. Tam vari ani nie je o čom diskutovať. Ide mi skôr o principiálnu otázku, či sa vedecká komunita má alebo nemá vyjadrovať ku kľúčovým verejným otázkam a celospoločenským problémom, či vedci majú tvoriť súčasť toho, čomu sa v minulosti hovorilo svedomie národa.
Zobudiť vedcov je ťažké, ale nie nemožné
Sám sa celý svoj dospelý život, teda viac ako päťdesiat rokov, pokúšam skĺbiť rolu človeka pôsobiaceho vo vedeckej sfére s úlohou občianskeho aktivistu. Či úspešne, musia posúdiť iní. V každom prípade sa svojím životom snažím dokázať, že je to možné a potrebné.
Rád by som o tom presvedčil aj kolegov a kolegyne, vedcov a vedkyne. Výsledky tohto snaženia sú nejednoznačné. Nie sú vždy negatívne, ale rozhodne ma neuspokojujú.
Áno, našli by sme pozitívne výnimky z prevládajúcej spoločenskej pasivity vedcov, ale zväčša to bola individuálna angažovanosť, takpovediac, vedcov občanov, najmä v úlohe signatárov rôznych petícií či výziev, napríklad za záchranu Tatier alebo riek, kde by sa dali uviesť stovky mien.
Oveľa zriedkavejšie boli verejne deklarované stanoviská celých vedeckých komunít. Najväčšie vzopätie sme v tomto smere registrovali po veternej smršti vo Vysokých Tatrách v roku 2004, ku ktorej zaujali stanovisko vrcholné vedecké komunity vrátane Snemu Slovenskej akadémie vied či Senátu Univerzity Komenského.
Snem SAV sa dokázal podobne zmobilizovať aj v roku 2010, keď upozornil na závažné riziká a hrozby pre prírodu, ktoré by predstavovalo schválenie vtedajšieho návrhu zonácie Tatranského národného parku. Práve stanovisko Snemu SAV pravdepodobne zohralo kľúčovú úlohu pri rozhodnutí vlády nešťastný návrh neschváliť.
V roku 2016 Predsedníctvo SAV v podrobnom stanovisku podporilo návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko a o tri roky neskôr aj študentské protesty týkajúce sa klimatickej krízy, iniciované Gretou Thunbergovou.
Prečo sú vedci ticho
Covid-19, totálna vojna Ruska proti Ukrajine či násilie dennodenne páchané na Blízkom východe a inde čiastočne zatienili klimatickú, biodiverzitnú či environmentálnu agendu a odklonili od nej pozornosť médií i verejnosti. To však neznamená, že tieto problémy zmizli, práve naopak. V tieni našej (ne)pozornosti napredujú ešte rýchlejšie.
Navyše, po voľbách v roku 2023 sa situácia u nás výrazne zhoršila aj preto, lebo do vedenia príslušného rezortu sa dostali ľudia, ktorým na životnom prostredí a prírode nezáleží, jeho ochrancov považujú za nepriateľov a navyše stihli vymeniť viac ako deväťdesiat percent kompetentných a zväčša zanietených vedúcich pracovníkov a pracovníčok v rezorte za svojich kontroverzných nominantov.
